Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Predbežný záver: čo je robotnícka trieda?

Skúsme zhrnúť, k čomu sme zatiaľ dospeli.

Ústredným vzťahom reprodukcie je v kapitalizme „kapitálový vzťah“ – vzťah medzi tými, ktorí za peniaze kupujú pracovnú silu, aby tieto peniaze zhodnotili, a tými, ktorí pracovnú silu predávajú, aby si zabezpečili živobytie, a svojou prácou zhodnocujú peniaze tých prvých. Prvým pólom tohto vzťahu je kapitalistická trieda, druhým pólom je robotnícka trieda. Samotné zhodnocovanie sa zakladá na nadpráci, t. j. výrobe nadproduktu.
Podľa toho by teda robotnícka trieda zahŕňala všetkých tých, ktorí a) žijú z predaja pracovnej sily (bez ohľadu na to, akým právnym vzťahom sa tento predaj zakrýva – či už je to trvalý pracovný pomer, „nútená živnosť“, agentúrna práca atď.) a b) priamo sa podieľajú na zhodnocovaní cudzích peňazí tým, že vykonávajú produktívnu prácu vo výrobe statkov alebo služieb, ktoré sú určené na predaj.
Všimli sme si však, že rozvoj deľby práce prináša situáciu, v ktorej jedna pozícia môže zahŕňať produktívne aj neproduktívne činnosti. Navyše, konkurencia medzi kapitálmi a zvyšovanie produktivity práce spôsobuje, že určitá časť robotníckej sa ocitá mimo výroby, hľadajúc uplatnenie, a funguje ako „rezervná armáda“. A napokon, najmä malí kapitalisti môžu tiež vykonávať produktívnu prácu (napr. organizovanie a plánovanie výroby či priama účasť v nej).
Neproduktívni zamestnanci v súkromnom sektore (máme tu na mysli ľudí, ktorých pracovná pozícia zahŕňa výlučne neproduktívne činnosti) sa síce priamo nepodieľajú na zhodnocovaní, ale pracujú za mzdu a postavenie niektorých z nich sa v mnohom podobá postaveniu produktívnych zamestnancov – obvykle sú vykorisťovaní a sú terčom podobných opatrení (racionalizácia, kontrola, penalizácia atď.). Netreba však zabúdať, že náplň práce časti neproduktívnych zamestnancov pozostáva najmä z dozoru a represie, takže zoči-voči ostatným reprezentujú zamestnávateľa a fungujú ako jeho predĺžená ruka.
Zamestnanci verejného sektora sú neproduktívni – nakoniec, štát ich pracovnú silu ani nekupuje s cieľom zhodnotiť svoju investíciu. Časť z nich má na starosti chod štátu a poskytovanie servisu kapitalistickej triede (vrátane ochrany vlastníctva a pod.), iná časť poskytuje „verejné služby“ celej spoločnosti. Všetci pracujú za mzdu a zväčša sú vykorisťovaní. Práca niektorých z nich súvisí s udržiavaním existujúceho poriadku (napr. polícia, školstvo).

Kto teda tvorí „robotnícku triedu“ čiže „triedu pracujúcich“?

Celkom iste k nej patria zamestnanci opísaní v bodoch 2 a 3. Ak by sme tento bod chceli preložiť do jazyka dostupných štatistík,¹ išlo by o zamestnancov,

ktorí pracujú v produktívnych odvetviach: poľnohospodárstvo; priemysel; stavebníctvo; doprava a skladovanie; ubytovanie a stravovanie; informácie a komunikácia; odborné, vedecké a technické činnosti (sčasti, keďže táto kategória zahŕňa aj napr. daňové poradenstvo či právne služby); vzdelávanie (len súkromný sektor); zdravotníctvo a sociálne služby (len súkromný sektor),
a zároveň ich práca zahŕňa produktívne činnosti (teda nepodieľajú sa výlučne na obchode alebo administratívnych činnostiach ako je účtovníctvo, a ich práca nespočíva výlučne v dozore a represii). Existujúce štatistické údaje o počte zamestnancov podľa profesií nám však neumožňujú jednoznačne vyčleniť túto časť – o tom viac neskôr.

Túto skupinu môžeme označiť za akési „jadro“ triedy pracujúcich. V ňom by sme sa ďalej mohli pokúšať rozlíšiť celé spektrum kategórií podľa toho, do akej miery sú v ich práci zastúpené produktívne činnosti – ale niečo také by sa zrejme dalo urobiť len pri veľmi podrobnom skúmaní jednotlivých pozícií, a nie na úrovni dostupných štatistických údajov.

Na základe tretieho bodu musíme k triede pracujúcich pripočítať aj tú časť „rezervnej armády“, ktorú tvoria nezamestnaní i tí, ktorí už stratili záujem o hľadanie práce („discouraged workers“). Podľa toho by teda trieda pracujúcich pozostávala z onoho „jadra“ a „rezervnej armády“.

Z odvetví, ktoré tu zohľadňujeme, sme niektoré vylúčili ako „neproduktívne“ – napríklad veľko- a maloobchod. Lenže niektoré činnosti podnikov v týchto odvetviach sú produktívne – napríklad supermarkety nielen predávajú tovary (neproduktívna činnosť), ale ich aj prepravujú či skladujú (produktívne činnosti), prípadne sa priamo podieľajú na ich výrobe (napr. zamestnanci pekární vo veľkých obchodných reťazcoch). Ak by sme však chceli zohľadniť túto okolnosť, pri práci s dostupnými štatistikami rýchlo narazíme. Buď teda celkom vylúčime všetkých zamestnancov tzv. neproduktívnych odvetví, alebo sa nám stane, že spolu s produktívnymi zamestnancami týchto odvetví zaradíme do „jadra“ triedy pracujúcich aj niektorých neproduktívnych zamestnancov. Viac o tom v nasledujúcej časti.

Vzniká však vôbec otázka, čo s námezdnými zamestnancami neproduktívnych odvetví súkromného sektora (veľko- a maloobchod, banky, reality, financie, administratívne činnosti), resp. námezdnými zamestnancami súkromného sektora, ktorí vykonávajú len neproduktívne činnosti. Zo striktného hľadiska, teda ak triedu vzťahujeme výlučne k tvorbe nadproduktu, nie sú súčasťou triedy pracujúcich, a práve preto sme ich ani nezaradili k „jadru“. Videli sme však, že postavenie týchto zamestnancov zoči-voči zamestnávateľovi sa od postavenia ich produktívnych kolegov líši tým menej, čím nižšie sú v hierarchii deľby práce a čím menšie právomoci majú voči kolegom či podriadeným. Navyše, ich práca býva vykorisťovaná a často je do veľkej miery mimo ich vlastnej kontroly (v tom zmysle, že jej náplň, dĺžku, intenzitu atď. diktuje niekto iný).

Túto relatívnu blízkosť medzi nimi a produktívnymi zamestnancami by sme mohli zohľadniť tak, že popri „jadre“ a „rezervnej armáde“ rozlíšime ďalšiu časť triedy pracujúcich, „okolo jadra“. Aj v nej by sme mohli identifikovať celé spektrum pozícií podľa toho, ako blízko sú jadru (z hľadiska postavenia voči zamestnávateľovi). Zamestnankyňa banky, ktorá pracuje za prepážkou, je bližšie „jadru“ než jej priama nadriadená, ktorá je k nemu zase bližšie než jej nadriadená atď.; naproti tomu realitná agentka, ktorá každý deň vodí klientov po obhliadkach, no zároveň je spolumajiteľkou agentúry, má s „jadrom“ len málo spoločného. Tieto detaily takisto presahujú rozlišovaciu schopnosť dostupných štatistík a zostáva len dôkladná analýza „z prípadu na prípad“.

Podobne by sme mohli postupovať pri zamestnancoch verejného sektora. Nemocničný lekár, zdravotná sestra, učiteľka alebo referentka úradu práce sú v mnohých ohľadoch nablízku „jadru“. Naproti tomu riaditeľ gymnázia alebo zástupca šéfa pobočky Sociálnej poisťovne síce nie sú žiadni kapitalisti, no voči svojim zamestnancom môžu postupovať vo veľmi podobnom duchu. Špeciálnou otázkou je postavenie radových policajtov a členov ozbrojených síl. Práca, ktorú robia, ich stavia do konfliktu (zväčša potenciálneho, ale v hraničných situáciách celkom otvoreného) so záujmami zvyšku triedy pracujúcich („jadra“, „rezervnej armády“, aj „okolia jadra“). V tomto ohľade sa približujú neproduktívnym zamestnancom súkromného sektora, ktorí sú síce námezdne pracujúci, no ktorých práca spočíva v kontrole a represii ostatných pracujúcich. Aj vo verejnom sektore teda vidíme spektrum pozícií – od tých, ktoré sa najviac blížia „jadru“, až po tie, ktoré sú mu veľmi vzdialené.

Politické hľadisko

Okrem nevyhnutných nepresností, ktoré sú spôsobené zložitosťou deľby práce, má náš postup jeden zásadný nedostatok. Zvádza k pohľadu, podľa ktorého sú tieto kategórie („jadro“, „rezervná armáda“, „okolie jadra“) či pozície na „spektre“ pevne dané a jednoznačne predurčujú zmýšľanie a konanie ich príslušníkov a politický význam tohto konania. Taký pohľad je však chybný.

Načrtnuté rozdelenie len hovorí, ktoré časti zamestnancov sa v najväčšej miere podieľajú na fungovaní ústredného vzťahu spoločenskej reprodukcie v kapitalizme, t. j. kapitálového vzťahu. Fungovanie verejného sektora a neproduktívnych odvetví súkromného sektora z ekonomického hľadiska v plnej miere závisí od fungovania produktívnych odvetví, no to neznamená, že sa nemôžu stať dejiskom významných bojov, alebo dokonca mobilizovať pracujúcich produktívnych odvetví.

Nakoniec, k najúspešnejším zápasom pracujúcich na Slovensku patria tie, ktoré viedli nemocniční lekári (štrajk v roku 2006 a hromadné podávanie výpovedí v roku 2011). Pohľad do histórie nás zase presviedča o tom, že obdobia bojov, ktoré naozaj vážne ohrozili fungovanie kapitalistického poriadku, sa nezaobišli bez organizovania a participácie ozbrojených zložiek, ktoré inak, za normálnych okolností, stoja buď mimo diania, alebo otvorene vystupujú proti záujmom pracujúcich. Samozrejme, keďže odstránenie kapitalizmu predpokladá nastolenie nového spôsobu reprodukcie spoločnosti, bez účasti „jadra“ sa nijako nezaobíde. Treba však pripustiť, že aj zamestnanci v tej časti spektra, ktorá je vzdialená „jadru“, môžu túto vzdialenosť prekonať na základe vlastného – politického – rozhodnutia, resp. pod vplyvom rôznych udalostí. Rovnako sa do väčších spoločenských zápasov môžu zapojiť (a spravidla zapájajú) aj tie časti spoločnosti, ktoré stoja mimo kapitálového vzťahu (nepracujúci študenti, drobní živnostníci a ľudia „v slobodnom povolaní“ atď.).

Na druhej strane by rovnako bolo chybou, ak by sme povzbudení takými príkladmi rozpustili všetky rozlíšenia a chápali kapitalistickú spoločnosť ako zloženú len z „kapitalistov“ („šéfov“) a „pracujúcich“ (ako jednoliateho bloku). Pracovné a životné podmienky, ktorým zväčša čelia zamestnanci „jadra“, sa predsa len líšia od podmienok mnohých neproduktívnych zamestnancov, resp. mnohých zamestnancov verejného sektora. Produktívne odvetvia sa napríklad vyznačujú väčšou koncentráciou pracujúcich (hoci to neplatí o všetkých – napríklad ubytovanie a stravovanie). Práca v ostatných odvetviach býva viac individualizovaná, čo je prekážkou nielen pre praktické organizovanie, ale vôbec pre kolektívne reflektovanie vlastných podmienok. Takisto miera autonómie v práci, teda slobody, pokiaľ ide o určovanie tempa práce, jej dĺžky atď., je v kancelárii úradu zväčša iná než tam, kde je pracujúci príveskom montážnej linky alebo stroja – či už je to šijací stroj alebo počítač v call centre. A aj spôsoby riadenia sú zväčša brutálnejšie v produktívnych odvetviach než v tých neproduktívnych. To všetko sú predpoklady, ktoré z „jadra“ pracujúcej triedy pracujúcej triedy robia živnú pôdu pre odpor voči kapitalistickému poriadku – a táto pôda sa aj z historického hľadiska zdá (žiaľ?) byť úrodnejšia, než tá v neproduktívnych odvetviach.

Dokončenie o týždeň.