Za prácou na Slovensko

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V nedávnom trojdielnom seriáli sme sa venovali pracovnej migrácii. Dnes táto téma rezonuje aj v súvislosti s prípravami na štrajk v trnavskej fabrike PSA, kde pracujú stovky ľudí zo Srbska. Zdá sa, že otázka migrácie bude v najbližšom období kľúčová. Prílev pracovníkov zo zahraničia môže firmám poslúžiť ako zdroj lacnej pracovnej sily a zároveň ako nástroj stratégie „rozdeľuj a panuj“. Ak im to dovolíme a budeme sa len prizerať, tak ako domáci pracujúci skončíme na strane porazených – spolu s našimi zahraničnými kolegami.

Na druhej strane, k migrácii sa môžeme postaviť aj aktívne, ako k príležitosti. To by znamenalo pokúsiť sa vytvoriť jednotu so zahraničnými kolegami a spoločne s nimi bojovať za lepšie podmienky pre všetkých. Táto cesta je nepochybne ťažšia a zahŕňa mnohé prekážky. Patrí k nim aj jazyková bariéra a nedostatok informácií o podmienkach, v ktorých Srbi, Rumuni či Ukrajinci na Slovensku pracujú.

Preto sme radi, že čitateľom a čitateľkám môžeme ponúknuť interview s Urošom, mladým srbským robotníkom z Vojvodiny. Donedávna pracoval na Slovensku. V rozhovore približuje dôvody, ktoré motivujú jeho krajanov, aby hľadali prácu u nás, a opisuje aj špecifiká situácie, ktorá ich tu čaká. Okrem povinných nadčasov a neexistujúcej zdravotnej starostlivosti sú to aj predsudky domácich či policajná represia…

Akú máš kvalifikáciu?

Absolvoval som trojročnú učňovku a profesiou som automechanik.

Čím si sa živil, než si prišiel pracovať na Slovensko?

Boli to najmä všelijaké sezónne práce. Pracoval som na poli, na stavbe, v továrni. Vo voľnom čase si privyrábam tým, že vyrábam nášivky a kreslím na objednávku.

Koľko si v Srbsku dokážeš zarobiť?

Vždy sa snažím hľadať práce, ktoré sú platené trochu lepšie. Okolo tých dvadsať eur na deň. To je na srbské pomery nadpriemerné, aspoň pokiaľ ide o sezónnu prácu. Ako som spomínal, privyrábam si aj kreslením. Tam sa príjmy sa líšia – niekedy zarobím päť eur za mesiac, inokedy zase dvesto za tri dni.

Aká je obvyklá mzda v regióne, z ktorého pochádzaš?

Bežný robotnícky plat nepresahuje 250 až 300 € v čistom. S tým, že človek si veľmi ťažko vôbec nájde prácu. Nezamestnanosť je vysoká, a práve preto ľudia odchádzajú do zahraničia.

Čo ťa inšpirovalo ísť pracovať na Slovensko?

V lete roku 2016 som v Srbsku pracoval s jedným kamošom, ktorý už raz na Slovensku bol. Veľmi si to chválil – dobré podmienky a výplata, výborné ubytovanie… Tak som si povedal, prečo nevyskúšať takú super prácu! (Smiech.)

No prečo práve Slovensko? Veď mzdy sú tu nižšie než napríklad v Rakúsku.

Samozrejme, je veľa aj takých, ktorí idú do Anglicka, do Nemecka, do Írska alebo do Slovinska. Slovensko však bolo a stále je obľúbené aj preto, lebo kedysi v Srbsku pôsobil jeden slovenský „gangster“. Otváral si pracovné agentúry, cez ktoré ponúkal prácu na Slovensku. Niektoré tieto agentúry dodnes existujú, hoci časť už bola zrušená alebo im pozastavili činnosť, lebo nefungovali v súlade so zákonom. Napriek tomu si ľudia prostredníctvom takýchto agentúr stále hľadajú prácu. Pokiaľ ide o iné krajiny EÚ, tie sú oveľa ťažšie dostupné, najmä pre to, aké doklady vyžadujú. Na Slovensku sa nevyžaduje skoro nič, len minimum dokladov. Možno je to aj preto, lebo nie všetko sa vždy robí v súlade so zákonom.

Dá sa podľa teba povedať, že na Slovensko chodia pracovať ľudia zo Srbska s istým profilom? Napríklad skôr mladí či ľudia bez rodín? Alebo je to rôzne?

Ľudia, ktorých som tu spoznal, boli väčšinou v mojom veku alebo o čosi starší. Ja mám 21 rokov. Chodili však aj ľudia, ktorí boli pred dôchodkom a v tomto veku si už nedokázali nájsť prácu v Srbsku. No boli aj takí, ktorí odišli od rodín, lebo nevedeli vyžiť a museli ísť za prácou. Zoznámil som sa napríklad človekom, ktorý v Srbsku nechal dve dcéry a na Slovensku robil tri práce, aby prežili a aby aj čosi ušetril. Je to smutné i obdivuhodné zároveň. Celkovo vzaté však na Slovensko chodia rôzni ľudia, muži aj ženy rôznych vekových kategórií.

„Mesačne sme mali dostávať okolo 700 € v čistom. Samozrejme, nebolo to tak. Agentúra vždy mala nejaké nové, nečakané náklady.“

Ako si sa sem napokon dostal ty?

Práve prostredníctvom najznámejšej srbskej agentúry, ktorá všetko organizuje, a cez ktorú prichádza väčšina pracovníkov zo Srbska.

Dostal si pracovné víza? Musel si si vybavovať nejaké špeciálne doklady?

Nie, nemal som žiadne víza. Preto som tu mohol zostať len tri mesiace. Na príchod som potreboval len pas, výpis z registra trestov a negatívne výsledky testov na hepatitídu typu A a B.

Kde na Slovensku si pracoval?

Pracoval som v Samsungu vo fabrike vo Voderadoch, na pozícii repair set.

Zodpovedala táto práca tvojmu vzdelaniu alebo predchádzajúcim skúsenostiam?

V podstate príliš nie, ale práca v takýchto továrňach je na všetkých pozíciách zväčša veľmi jednoduchá, takže tam môže pracovať každý, bez ohľadu na skúsenosti. Spočiatku som bol na pozícii, ktorá ma vôbec nebavila ani nezaujímala. Trval som na tom, aby mi dali robiť niečo iné. Tak som sa dostal na repair set, čo sa mi vlastne aj páčilo. Ak by som sa mal vrátiť, chcel by som byť znova na tejto pozícii.

Kde si býval?

Bol som ubytovaný v starej budove Zipp, ktorá sa nachádza v priemyselnej zóne v Bratislave. Bola prestavaná na ubytovňu.

Koľko si v Samsungu zarábal?

Mesačne sme mali dostávať okolo 700 € v čistom. Samozrejme, nebolo to tak. Agentúra vždy mala nejaké nové, nečakané „náklady“. Povedali nám len – musíme vám odpočítať toto, za toto si platíte sami a tak ďalej. Po tom všetkom nám zostalo okolo päťsto eur.

Mal si nárok aj na nejaké bonusy, napríklad za výkon?

Bonus tvoril spolu okolo 25 % mzdy, ktorú som spomínal. Bol to vlastne príplatok za pravidelnú dochádzku. Okrem toho sme mali dostávať aj desaťpercentný príplatok od agentúry. Ja som tiež mal mať nárok aj na dodatočný príplatok, lebo som bol na pozícii repair set, ktorá je fyzicky oveľa náročnejšia. Samozrejme, nič také som nedostal, a ani tých 10 % od agentúry som nikdy nevidel.

Čo to bolo za prácu?

Na začiatku som bol na linke. Tam sa pracuje vo veľmi rýchlom tempe, na čo som nemal nervy. Samotná myšlienka, že niekde musím stáť desať hodín, pre mňa nie je akceptovateľná a normálna. Podmienky však na počudovanie neboli až také zlé – mohli sme sa napiť a navyše aj prejsť sa k automatu na vodu. Na toaletu sme mohli ísť iba s povolením koordinátora alebo tímlídra. Samozrejme, ten nad tým vždy porozmýšľal nejakých pätnásť sekúnd a potom nás s ťažkým srdcom pustil aj na to vécko. Všetko sa však zmenilo, keď ma preložili na inú pozíciu, repair set. Tam som mal svoj pokoj a vlastnú prácu. Ostatní sa nemuseli spoliehať na mňa, ako pri linke, a ani ja na ostatných. Práca však zároveň bola fyzicky namáhavejšia a ťažšia.

Ako bol zorganizovaný pracovný čas? Koľko hodín denne si obvykle strávil v práci?

Pracovalo sa šesť dní v týždni na dve zmeny, rannú a poobednú. Štyri dni sme pracovali po desať hodín denne a dva dni po osem hodín. Samozrejme, prestávky nám nepreplácali, takže reálne sme počas desaťhodinových zmien strávili vo firme jedenásť hodín, a počas tých osemhodinových zase deväť hodín.

Mal si popri práci čas na nejaký spoločenský život? Ako si trávil voľný čas?

Mal som veľmi málo voľného času. Najmä, keď som pracoval na poobedňajšej zmene. To bolo veľmi náročné. Aj napriek tomu sa však občas našiel voľný deň, ktorý som vždy chcel dobre využiť. S kolegami sme v tom čase precestovali viac než kedykoľvek predtým – chodili sme po Slovensku, do Rakúska, aj do Švajčiarska sme sa dostali. Tiež bolo zaujímavé objavovať rôzne nové a zaujímavé undergroundové miesta v Bratislave. A často sme si robili párty na izbe. To bol asi jeden z dôvodov, prečo nás volali „zlá izba 303“. (Smiech.)

Ako dlho si napokon zostal na Slovensku?

Necelé tri mesiace. Ako vravím, bez víz alebo občianstva v krajine EÚ som dlhšie ako tri mesiace ani nemohol zostať.

Ako sa zahraniční pracovníci pozerajú na to, že musia pracovať na takéto krátke turnusy?

Mne osobne to celkom vyhovuje, lebo na Slovensku sa necítim ako doma. Keď po troch mesiacoch prídem domov, nejakú prácu si už nájdem, lebo som ešte mladý. Pre starších ľudí, ktorí si v Srbsku ťažšie nájdu prácu, by však určite bolo lepšie mať zmluvu na dlhšie obdobie. Aspoň na rok alebo dva. Pre mňa by to bolo priveľa.

Majú srbskí pracovníci v Samsungu možnosť nejakého kariérneho postupu, napríklad na pozíciu tímlídra?

Áno, tá možnosť existuje aj pre srbských zamestnancov. Viem o niekoľkých prípadoch, keď sa to stalo. Keďže srbských robotníkov je veľa, aj koordinácia je ľahšia, ak tímlíder vie po srbsky. V podstate tam neboli nejaké prísne pravidlá – každý z nás mohol obsadiť pozíciu, ktorá sa uvoľnila.

Takže pracovníci zo Srbska nečelia jazykovej bariére?

Naopak, jazyková bariéra predstavuje jeden z najväčších problémov. Priamo v práci však už nehrá takú významnú úlohu, lebo väčšina ľudí je zo Srbska a koordinátori tiež hovoria po srbsky. Problémy vznikajú skôr na úradoch a ubytovniach. Slovenskí úradníci a pracovníci ubytovní sa bariéru vôbec nesnažia prekonať. Vtedy dochádza k nedorozumeniam a problémom, ktoré niekedy vedú aj k tomu, že človeka vyhodia z ubytovne. To sa stalo aj mne. Také nedorozumenia a problémy potom rieši polícia, čo je podľa mňa zbytočné.

„Nadčasy boli vlastne povinné, nemali sme na výber. Ak sme chceli zostať na Slovensku, museli sme ísť na každý nadčas a každú pracovnú sobotu.“

K situácii na ubytovniach sa ešte vrátime, no zostaňme zatiaľ vo fabrike. Myslíš si, že zamestnávanie zahraničných pracovníkov slúži firmám na to, aby preklenuli náročné obdobia, keď je vysoký dopyt? Alebo je nedostatok ľudí trvalý, takže zahraničných pracovníkov najímajú bez ohľadu na obdobie roka?

Myslím si, že nedostatok ľudí je trvalý. Ponuky práce na Slovensku sú u nás stále, bez ohľadu na sezónu. Sú však obdobia, keď sa pracuje viac. Obvykle je to počas októbra, novembra a decembra – nadčasy sú v tomto období samozrejmosťou a každá sobota je pracovná.

Prejavovali sa rozdiely medzi domácimi a zahraničnými pracovníkmi v deľbe práce? Boli napríklad nejaké úlohy alebo práce, ktoré dostávali najmä zahraniční pracovníci?

Pokiaľ ide o rozdelenie práce, veľké rozdiely tam nie sú. Ako hovorím, pracujeme zväčša na rovnakých pozíciách ako domáci. Pri nadčasoch som si však všimol, že na ne nechodí veľa slovenských pracovníkov. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí chodia pravidelne. No aj v soboty vidno menej Slovákov. My ako zahraniční nemáme na výber – stačia tri absencie a nasleduje výpoveď.

Ako to myslíš? Práca nadčas predsa zvykne byť dobrovoľná. Znamená to, že ak si trikrát neprišiel na nadčas, dostal si automaticky výpoveď, takže nadčasy boli de facto povinné?

Áno, nadčasy boli vlastne povinné, nemali sme na výber. Ak sme chceli zostať na Slovensku, museli sme ísť na každý nadčas a každú pracovnú sobotu.

Hovoríš, že neboli rozdiely v tom, ako bola práca rozdelená medzi Srbov a Slovákov. Líšil sa však prístup nadriadených? Stretol si sa s urážkami či agresivitou z ich strany?

S urážkami som sa stretal často, ale to aj slovenskí pracovníci. Párkrát som mal menšie konflikty s nadriadenými, lebo som typ, ktorý povie, ak mu niečo prekáža. Nedokážem len prikyvovať a nevšímať si nespravodlivosť alebo urážky.

Ako je to so zdravotným poistením a s prístupom k zdravotnej starostlivosti pre zahraničných pracovníkov?

To je výborná otázka. O zdravotnej starostlivosti poviem iba toto: v jedno ráno, bolo to okolo pol piatej, sme sa chystali do roboty. Jeden človek musel z ubytovne ísť skôr a ponáhľal sa, aby nezmeškal autobus. V tom zhone sa potkol a spadol do nejakej jamy. Zlomil si stehennú kosť. Čo s ním spravili? Poslali ho domov do Srbska. Človek so zlomenou nohou cestoval autobusom osem hodín. Nemám k tomu komentár.

Stalo sa ti, že si počas svojho turnusu ochorel a nemohol si ísť do práce?

Raz som mal žalúdočnú virózu. V takom stave by som deväť hodín pri linke jednoducho nevydržal. Ich to však veľmi nezaujímalo, takže som musel prísť do roboty, aby mi dali potvrdenie a aby videli, že som naozaj chorý. Nijako som si tým nepomohol. Za ten deň som mal absenciu, jednu z troch dovolených.

Do akej miery sú srbskí pracovníci „integrovaní“? (Sú ubytovne segregované? Dostali ste sa vo voľnom čase aj medzi majoritu, napr. na nákupy a pod.?)

V práci sú zahraniční často oddelení na základe jazyka. Majú vlastných koordinátorov, ktorí hovoria po srbsky. Iná segregácia neexistuje. Na ubytovniach je to však úplne inak. Slováci nechcú zdielať priestor s nami, takže my zahraniční sme nútení byť vždy pokope.

Stretávajú sa srbskí pracovníci s rasizmom a predsudkami?

Áno. Podľa mňa je to jeden z tých väčších problémov, a som si istý, že to nie je len moja skúsenosť. Nacionalizmus cítiť v práci aj na ubytovniach. Na jednej strane sme my, zahraniční pracujúci – Srbi, Rumuni, Ukrajinci – a na tej druhej Slováci. Tí sa na nás pozerajú s určitou dávkou neznášanlivosti. Asi je to preto, lebo nás považujú za konkurenciu. Iné dôvody tam nevidím, možno okrem toho nacionalizmu, ktorý je však čistá hlúposť.

Podarilo sa ti napriek tomu nadviazať nejaké bližšie kontakty aj so slovenskými kolegami, prípadne inými Slovákmi?

Kamarátil som sa najmä s ľuďmi zo Srbska, lebo sme spolu bývali aj pracovali. Väčšinu času som teda trávil s nimi. Zoznámil som sa však aj s mnohými Slovákmi. Dodnes som v kontakte s dvomi ľuďmi z práce, ktorí sú Slováci.

„Je to taký uzavretý kruh: robotníci prichádzajú, pracujú v zlých podmienkach, sťažujú sa, ale nič nepodniknú. Zakrátko odchádzajú a nahradia ich noví, ktorí zažívajú to isté.“

Mohol by si bližšie opísať nejakú situáciu, keď sa prejavili predsudky?

Jednoznačne najlepší príklad je slovenská polícia a jej správanie voči nám. V jedno ráno prišli na ubytovňu a z nejakého dôvodu nás chceli vyhodiť. Vyzeralo to tak, že si náhodne vybrali jednu izbu a vyliali si všetok hnev na nás. Keď sme odchádzali, kričali za nami: „Berte sa odtiaľto, zmiznite, nemáte tu čo robiť, my vás tu nechceme!“

Takýto prístup polície je bežný?

Nepríjemné veci sa začali diať už večer pred tou situáciou, ktorú som opísal. Zrazu prišla polícia s veľkými psami, s cieľom nájsť nejaké drogy. Samozrejme, žiadne nenašli, ale napriek tomu nám vypli elektrinu v celej budove a zastrašovali nás. Každého, koho vtedy našli na chodbe, zbili. Navyše si náhodne vybrali tri osoby, ktoré skončili na policajnej stanici len tak.

„Pre robotníkov z agentúry Largo: Každý z vás prišiel pracovať do Samsungu na obdobie 90 dní. Máte zabezpečenú prepravu do Srbska, ak odpracujete celú zmluvnú dobu. Kto svojvoľne odíde pred ukončením zmluvy, bude potrestaný tým, že mu bude strhnutý CELÝ bonus Samsung, CELÝ bonus Largo z minulého mesiaca, bonus na uniformy a navyše pokuta vo výške 30 €. Dostane iba základnú mzdu.“

Ako sa skončil tvoj pobyt na Slovensku?

Dostal som výpoveď, lebo aj so spolubývajúcimi ma vyhodili z ubytovne.

Čo sa v takej situácii deje? Musí sa prepustený pracovník vrátiť do Srbska na vlastné náklady?

V mojom prípade to tak bolo. Najprv som bol v tom, že mi agentúra dala 50 € na na cestu, ale neskôr som zistil, že tie peniaze mi len strhli z platu. Ja som vlastne „neprežil“ celú pracovnú dobu podľa zmluvy, teda tri mesiace. Ten, kto „prežije“, má možnosť vrátiť sa domov na náklady agentúry. Predĺženie zmluvy sa ponúka len najvytrvalejším pracovníkom a tým, ktorí majú najlepší výkon. Všetci ostatní po troch mesiacoch musia opustiť Slovensko a byť doma tri mesiace, než sa môžu vrátiť.

Stretol si sa na pracovisku s odbormi?

Nie.

Ako vidíš možnosti srbských pracovníkov zorganizovať sa a bojovať za lepšie podmienky?

Mám taký pocit, že firmy sa snažia zamaskovať realitu. Chcú nám nahovoriť, že to nemôže byť lepšie, než to už je. Myslím si, že je veľmi málo takých z nás, ktorí si vôbec priznajú, aká je reálna situácia a v akých podmienkach pracujeme. Ešte menej je takých, ktorí by dokázali konfrontovať podmienky a nespravodlivosť, s ktorou sme sa každodenne stretali v práci. Je to taký uzavretý kruh: robotníci prichádzajú, pracujú v zlých podmienkach, sťažujú sa, ale nič nepodniknú. Zakrátko odchádzajú a nahradia ich noví, ktorí zažívajú to isté. Jednoducho, po dlhom pracovnom čase, víkendoch strávených v práci a nadčasoch robotníci nemajú silu ani vôľu zapájať sa do akýchkoľvek aktivít, vrátane odborov.

Čo bolo najlepšie a najhoršie na celej tvojej skúsenosti zo Slovenska?

Najlepšie bolo to, že som spoznal kopu nových ľudí, Slovákov aj zahraničných, s ktorými sme spoločne prežívali problémy a muky pracovného života. A najhoršie boli predsudky, s ktorými som sa každodenné stretával. Komunikácia s mnohými slovenskými robotníkmi bola ťažká. Mnohí o nás hovorili, že sme zlí balkánski primitívi. Vyvolávalo to vo mne pocit, že stále musím nejako ospravedlňovať svoju existenciu, čo vôbec nie je príjemné.

Keď sa na to pozrieme celkovo, podarilo sa ti doniesť domov dosť peňazí na to, aby sa ti pobyt na Slovensku vyplatil?

Vcelku by som povedal, že sa to veľmi neoplatí. Je to veľmi veľa hodín strávených ťažkou prácou pri linke. Väčšina ľudí by nerobila to, čo my, ani za trojnásobné peniaze, tobôž za taký mizerný plat.

Chcel by si sa vrátiť?

Ak by sa našla nejaká dobrá ponuka, tak určite. Už by som však nič nenechával agentúram a prišiel by som sám.

Čo si myslíš, ako vo všeobecnosti Slovensko vnímajú ľudia zo Srbska, ktorí sem idú za prácou? Čo by si im odporúčal?

Myslím si, že mnohí v tom videli dobrú príležitosť ako zarobiť lepšie peniaze než v Srbsku. Kedysi to tak možno aj bolo, ale, žiaľ, dnes už nie. Hlavný problém vidím v agentúrach, ktoré robotníkom strhávajú veľa peňazí. Väčšina ľudí už pochopila, že práca na Slovensku sa preto už príliš neoplatí. Ľuďom, ktorí by naozaj chceli pracovať na Slovensku, by som odporúčal, aby išli priamo do firmy, a nie cez všelijaké agentúry, ktoré ich len okradnú.

Ako by sa podľa teba mal zmeniť prístup „domácich“ k „cudzincom“? V čom by mal byť iný?

Treba si najmä otvoriť myseľ, rozšíriť obzory. Neodsudzovať niekoho len na základe národnosti predtým, než ho spoznáte ako človeka. Národnosť ako taká je klamstvo a nerobí človeka. Myslím si, že ak by o tom každý porozmýšľal, neboli by voči nám predsudky. Ja nie som nijaký „prototyp Srba“. Som predovšetkým človek. Ak by toto ľudia pochopili, tak by sme si omnoho lepšie rozumeli. Nie sme takí odlišní, ako si mnohí ľudia myslia.