Kaluž voľného trhu, blato protekcionizmu

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V prvej časti tohto článku sme sa zaoberali najmä staršou históriou vzťahu medzi kapitalizmom, migráciou a bojmi pracujúcich. Teraz sa prenesieme do súčasnosti a pozrieme sa na otázky, ktoré vyvoláva nárast počtu zahraničných pracovníkov v slovenskom priemysle. Chceme ukázať, že treba odmietnuť jednak úsilie firiem, aby sa ešte väčšmi rozdelil trh práce a zintenzívnila sa konkurencia na ňom, ale aj ilúziu odborov, podľa ktorej má domácich pracujúcich pred „hrozbou“ migrácie chrániť štát.

Na prelome rokov 2008 a 2009 postihla slovenský slovenský priemysel kríza, z ktorej sa však pomerne rýchlo spamätal. Nezamestnanosť klesá už od roku 2012, objem výroby prekonal predkrízovú úroveň už skôr. Kapitál dokázal nabrať dych aj vďaka tomu, že zintenzívnil žmýkanie pracujúcich: flexibilizáciou, modernizáciou, rozšírením neistej a agentúrnej práce. Príkladom sú podmienky v automobilkách, o ktorých sa možno dočítať v našich rozhovoroch s pracujúcimi z PSA, Kie a Volkswagenu.

Zhruba od roku 2015 sa zamestnávatelia sťažujú na nedostatok pracovnej sily. Problémy s obsadzovaním sa týkajú aj manuálnych pozícií v priemysle, kde sa obvykle pracuje na zmeny, vo vysokom tempe, v noci a viac než osem hodín. Zdá sa, že v závodoch rastie nespokojnosť a tento druh práce je čoraz menej atraktívny. V tomto kritickom momente sa na scéne objavujú pracujúci z iných krajín. Väčšina ľudí, ktorí za prácou cestujú na Slovensko, prichádza z Rumunska, Bulharska a z periférie Európskej únie: z Ukrajiny a Srbska.

Cudzinci na trhu práce

Podľa štatistík Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v súčasnosti (marec 2018) na Slovensku oficiálne pracuje takmer 52 000 cudzincov, z toho 12 200 zo Srbska, 8900 z Rumunska a 5600 z Ukrajiny. Cudzinci obsadili 8500 z 52-tisíc pracovných miest, ktoré vlani vznikli. Napriek tomu podiel zahraničných pracovníkov na Slovensku je v porovnaní s našimi susedmi stále pomerne nízky.¹ Hlad firiem po pracovnej sile však zrejme tak skoro nepoľaví. Podľa informácií, ktoré máme od pracujúcich z automobiliek, ich dodávateľov či z oblasti logistiky, zahraniční pracovníci ochotne pracujú nadčas a cez víkendy. Na Slovensko prišli zarobiť, koľko sa dá. To ich robí veľmi dôležitými pre potreby zamestnávateľov: pomáhajú udržiavať flexibilný a nepretržitý charakter výroby, ktorý sa domácej pracovnej sile prestáva páčiť.

Mechanizmus vykorisťovania zahraničnej pracovnej sily sa už vďaka médiám stal pomerne známym. Pre občanov štátov, ktoré nie sú členmi EÚ, teda takzvaných „tretích krajín“ platia obmedzenia, ktoré sa týkajú ich možností pracovať v členských štátoch.² Preto ich nezamestnávajú priamo slovenské firmy, ale pracovné agentúry. Presnejšie, ide o celý neprehľadný reťazec agentúr, ktorý funguje naprieč viacerými štátmi. Pobočka pracovnej agentúry so sídlom v inom členskom štáte EÚ (napr. v Maďarsku) najme pracovníka priamo v jeho krajine pôvodu, napríklad v Srbsku. Následne ho vyšle na „pracovnú cestu“ na Slovensko, kde pracuje v niektorej priemyselnej firme. Títo migranti teda na Slovensko prichádzajú bez pracovného povolenia a tvoria súčasť „voľného pohybu služieb“.

Okrem relatívne vyšších zárobkov (v porovnaní s tými doma) ich tu čakajú aj náročné pracovné podmienky.³ Bývajú dokonca horšie než tie, ktoré zažívajú domáci, pričom prisťahovalci spravidla dostávajú za prácu nižšiu mzdu. To, čo im zostane, keď si svoje poplatky strhne agentúra, je často polovica z platu domáceho. Ochrana zdravia a postup v prípade práceneschopnosti pracujúcich z tretích krajín je „sivou zónou“. Stretli sme sa s prípadom, keď agentúra „vyriešila“ zdravotný problém zahraničnej pracovníčky jednoducho – okamžite ju prepustila. Zatiaľ si môžeme len domýšľať, ako vyzerá postup pri vážnejších pracovných úrazoch.

Domáca trieda pracujúcich má na výber, ako sa k migrácii postaví. Ďalej uvažujeme o troch možnostiach. Prvá je, že neurobí nič a nechá sa unášať živelným vývojom trhu práce v súlade s potrebami kapitálu. Ak si naopak zvolí druhú možnosť, bude aktívne brániť migrácii a žiadať o ochranu pred ňou. Tieto dve možnosti domýšľame a kritizujeme v dnešnom diele. Tretia možnosť predpokladá, že domáci pracujúci rozoznajú spoločné záujmy, ktoré ich spájajú s kolegami zo Srbska či ďalších krajín, a chopia sa iniciatívy. Pozrieme sa na ňu v tretej časti, ktorú vydáme o týždeň.

Prvý scenár: v réžii voľného trhu…

Štát sa zatiaľ usiloval regulovať prílev lacnej pracovnej sily, po ktorom kapitál tak prahne. Svoj opatrný postoj zdôvodňuje potrebou chrániť domácich pracujúcich.⁴ Očividne však načúva aj požiadavkám biznisu. Štvrtého mája nadobudla účinnosť novela zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti. Zjednodušuje najímanie zahraničných pracovníkov z tretích krajín v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou (nad 5 %), pričom musí ísť o podniky, kde tvoria menej ako 30 % všetkých zamestnancov. O úľavu sa môžu uchádzať zamestnávatelia, ktorí v posledných dvoch rokoch neporušili zákaz nelegálnej práce. Migrantom musia zabezpečiť primerané ubytovanie a zdravotné poistenie. Slovami ministra práce Jána Richtera, „Nechceme úplne otvárať hranice, ale príchod cudzincov presne regulovať podľa potrieb trhu práce.“

Ak sú kritériom potreby trhu práce, ťažko povedať, dokedy bude štát zastávať spomínanú opatrnú pozíciu. Podľa prvého zo spomínanej trojice scenárov by sa zamestnávateľom postupne darilo presadzovať aj ďalšie zjednodušenia dovozu zahraničných pracovníkov. Taký vývoj by smeroval k upevneniu „fragmentovaného“ trhu práce založeného na rozdelenej pracovnej sile. V tomto modeli by „dno“ trhu práce s najhoršími a najflexibilnejšími podmienkami bolo vyhradené pre agentúrnych migrantov a migrantky. Nad nimi by sa usadzovali vyššie vrstvy domácich a niektorých zahraničných zamestnancov.⁵

Deliace čiary vytýčené rozdielnou kvalitou pracovnej zmluvy (agentúrni verzus kmeňoví), etnikom a občianstvom (domáci, resp. tí, ktorí sú občanmi EÚ alebo majú status zahraničných Slovákov verzus občania tretích krajín) či právnym postavením (legálni verzus nelegálni, resp. tí v „sivej zóne“) by sa v tomto modeli navzájom posilňovali. Zamestnávatelia by zabili dve muchy jednou ranou. Po prvé, pri nízkych nákladoch by dokázali udržať, ba možno aj rozšíriť, súčasný spôsob výroby, ktorý je založený na vysokej intenzite práce a množstve nadčasov. Ak sa súčasná konjunktúra o dva-tri roky skončí, zbavovať sa agentúrnych cudzincov bude hračka v porovnaní s hromadným prepúšťaním domácich zamestnancov, ktoré vyvoláva nevôľu odborov, vlády i verejnosti. A po druhé, prílev lacnej pracovnej sily z „dna“ fragmentovaného pracovného trhu by pomohol znížiť tlak na zvyšovanie miezd domácich zamestnancov. Výsledkom prvého scenára by teda bolo relatívne zhoršenie situácie domácich pracujúcich a upevnenie mizerných pracovných a životných podmienok migrantov.

Tento scenár sme si nevymysleli. Jeho variant dobre poznajú slovenskí pracujúci, ktorí v prvých rokoch po otvorení pracovného trhu prišli do Británie. Desaťtisíce Slovákov si vyskúšali, aké to je, ráno vstávať a s obavami kontrolovať telefón, či prišla esemeska od agentúry, že nadnes je práca. Spoznali, čo to znamená, dostávať o libru na hodinu menej než kmeňoví zamestnanci, nemať nárok na vlastnú skrinku či dúfať, že pred vstupom do haly sa nájde aspoň jeden pár prepotených montérok alebo topánok po odchádzajúcej zmene.

Jeden z členov redakcie Karmíny pracoval v Anglicku so štyridsiatničkou Evou, ktorá ešte na Slovensku zaplatila pracovnej agentúre vysokú sumu (225 libier) za sprostredkovanie práce – podobne, ako dnes agentúram platia Srbi v Srbsku. Po príchode do Manchesteru však na ňu nijaká práca nečakala. Eva musela vyhľadať inú agentúru a zaplatiť ďalších vyše päťsto libier. Prácu v podniku mäsopriemyslu síce napokon dostala, no z minimálnej mzdy jej agentúra strhávala za ubytovanie 170 libier mesačne. Bývala v plesnivom „terrace house“ s trinástimi ďalšími Slovákmi. Delili sa o jednu kuchynku, záchod a kúpeľňu, pričom celú zimu mrzli bez ústredného kúrenia. Takéto maniere agentúr boli počas prvých rokov po vstupe do EÚ bežné. S pribúdajúcimi skúsenosťami, sebavedomím a integráciou do britskej spoločnosti sa slovenskí migranti neskôr dokázali vyslobodiť zo závislosti od podvodníckych a zdieračských sprostredkovateľov.

David McCollum a Allan Findlay na príklade východoeurópskej migrácie do Veľkej Británie ukazujú, že fragmentovaný pracovný trh a migrantská práca sa navzájom posilňujú: „Flexibilné pracovné trhy vytvárajú štrukturálny dopyt po migrantskej práci. Existujúca ponuka migrantskej práce zase umožňuje, aby flexibilné pracovné trhy rástli.“ V snahe dokázať, že sú „ešte lepší migranti než ostatní“, Slováci a ďalší sa v Británii predbiehali v tom, kto svoju prácu urobí rýchlejšie, lepšie a v ktorúkoľvek šialenú hodinu. Tým chtiac-nechtiac prispievali k upevneniu flexibilného systému aj pre domácich pracujúcich.

…a štátnej represie

V prvom diele tohto článku sme už spomenuli, že medzinárodná migrácia je funkciou globálneho pohybu kapitálu: období ekonomického rastu, recesií a stagnácií. Tieto obdobia vytvárajú dočasné geografické koncentrácie bohatstva a biedy. Stredná a východná Európa počas „postsocialistickej“ dezindustrializácie produkovala emigrantov. Dnes sa časti tohto regiónu stávajú magnetom pre imigrantov z jeho iných častí. Národné štáty tieto pohyby vždy nejako regulujú. Hoci sa to zdá paradoxné, štátna represia môže hrať dôležitú úlohu ako súčasť „voľného“ migračného režimu spojeného s fragmentovaným pracovným trhom.

Antiimigračná rétorika a politika kriminalizácie totiž prispievajú k tvorbe pocitu ohrozenia, a to na oboch stranách, u domácich i cudzincov.⁶ Vylúčenie prisťahovalcov na okraj spoločnosti sa v dôsledku toho stáva niečím normálnym.⁷ Kriminalizácia migrantov, ktorí pracujú „nelegálne“, ich zase vystavuje riziku deportácie. Vďaka tomu sú ľahšie vydierateľní zo strany agentúr i skutočných zamestnávateľov, a tak sa stávajú terčom extrémneho vykorisťovania a kontroly. Príklady represie vidíme aj na Slovensku. Od roku 2016 polícia vyhostila stovky ukrajinských a srbských pracujúcich.⁸ Nedávna razia pritom ukázala, že „čierna“ práca nie je len doménou pochybných podnikateľov. Využíva ju aj „top zamestnávateľ“.

Hoci deklarovaným cieľom policajnej represie môže byť zastaviť nelegálnu prácu či dokonca pomôcť jej „obetiam“, v skutočnosti prispieva ku konsolidácii spomínaného „dna“ pracovného trhu. Vykázanie časti pracovnej sily do ilegality hrá zamestnávateľom do karát aj tým, že ich zbavuje zodpovednosti za náklady na jej reprodukciu – napríklad na zdravotnú starostlivosť. Keď migrantov vyžmýkajú ako citrón, alebo ak sa tí nebodaj začnú stavať na odpor, firmy sa ich pohodlne zbavia za asistencie štátu.

Druhý scenár: pod krídlami protekcionizmu

Podľa druhého scenára by snahy zamestnávateľov o zjednodušenie zamestnávania cudzincov boli neúspešné. Vláda by namiesto toho vypočula žiadosti Konfederácie odborových zväzov a zaviedla by protekcionistickú politiku s cieľom ochrániť domáci trh práce pred migrantmi. Požiadavky odborárov, ktoré smerujú k obmedzeniu migrácie, sú populárne aj medzi časťou robotníkov. V čom teda spočívajú?

KOZ v pripomienkovom konaní k novele zákona o službách zamestnanosti žiadala silnejšiu reguláciu počtu cudzincov v podnikoch a celý rad ďalších opatrení. Chýbajúcu pracovnú silu navrhuje doplniť z „rezerv v domácich zdrojoch“. To však môže znamenať aj väčší tlak na nezamestnaných, ženy v domácnosti, zdravotne postihnutých či starších ľudí. Ako sa hovorí, treba si dávať pozor na to, čo si želáme, pretože by sa to mohlo splniť. Riaditeľka Inštitútu finančnej politiky Lucia Šrámková si napríklad myslí, že od nedostatku pracovníkov môže uľaviť aj rozširovanie „flexibilných foriem zamestnania matiek“ alebo „uvoľnenie ľudského kapitálu“ z verejného sektora. „Reforma vzdelávania s prepojením na potreby trhu práce“, o ktorej v pripomienkach hovorí KOZ, zase znamená podriadenie mladých ľudí a ich slobody vyberať si, čo a ako budú študovať, potrebám firiem. Odbory tiež žiadajú skoncovať so „sociálnym dumpingom“ a zabezpečiť zahraničným pracovníkom rovnaké mzdové a pracovné podmienky, ako majú domáci. Ako abstraktné heslo je táto požiadavka síce správna, no v konkrétnych podmienkach, ktorým čelíme tu a teraz, ide len o zbožné želanie. Už dávno tu predsa existujú nerovné podmienky medzi domácimi zamestnancami – napríklad medzi kmeňovými a agentúrnymi, mužmi a ženami alebo naprieč regiónmi.

Odbory vychádzajú z toho, že zahraniční pracovníci ohrozujú súčasný rast miezd, ktorý je dôsledkom nedostatku domácej pracovnej sily. Ak by sa obmedzilo najímanie lacných cudzincov, nič už nebude brániť tomu, aby zákon ponuky a dopytu tlačil mzdy domácich zamestnancov smerom nahor. Tento postoj je výrazom dlhodobo slabej pozície odborov zoči-voči zamestnávateľom. Zakladá sa na rezignácii: vyššie mzdy prinesie len pôsobenie objektívnych zákonov. Trieda pracujúcich z tohto pohľadu nemá na výber, musí sa nechať zapriahnuť do ekonomického cyklu a spojiť všetky svoje nádeje na lepší život so súčasnou konjunktúrou a so schopnosťou štátu manažovať trh práce.⁹

Lenže konjunktúra nebude trvať večne. S ďalšou krízou prídu aj chvíle, keď sa bude treba brániť proti útokom na mzdy a pracovné podmienky či proti prepúšťaniu. Už v období rozkvetu tiež vzniká priestor na to, aby si bojovní pracujúci odtrhli z koláča viac, než sú firmy ochotné prenechať im pod tlakom situácie na trhu práce. Konjunktúra je tiež spojená s intenzifikáciou práce, predlžovaním pracovného času a ďalšími opatreniami, ktoré idú na úkor pracujúcich. Aby im mohli čeliť, musia byť jednotní.

Odbory však nehľadajú spôsob, ako súčasnú situáciu využiť na posilnenie vlastných pozícií – napríklad tým, že by začali organizovať aj zahraničných pracovníkov. Už dlhšie si nevedia poradiť s jestvujúcou fragmentáciou tých domácich (ktorí sú rozdelení na živnostníkov, agentúrnych pracovníkov a kmeňových zamestnancov), a tak ani v prípade migrácie neprichádzajú s pozitívnou stratégiou, ktorá by sa aspoň pokúsila zmierniť rozpory medzi dvoma tábormi zamestnancov. Pravda, nejde o slovenské špecifikum. Aj americké či britské odborové centrály dlho tvrdili, že medzi migrantmi majú málo členov preto, lebo tí nemajú záujem organizovať sa a kolektívne presadzovať svoje záujmy. Prisťahovalcov vraj motivuje len vidina rýchleho zárobku. Navyše neovládajú jazyk, izolujú sa od domácich, majú strach a tak ďalej. Raketový nástup bojov migrantských pracujúcich po roku 2000 ukázal, že išlo len o výhovorky. Pamätajme na to, keď nám odborári alebo kolegovia budú nahovárať, že Srbi a „ostatní“ aj tak nikdy nepodporia Slovákov.

Slovenským pracujúcim v minulosti nijako nepomohli štátne opatrenia proti „neprispôsobivým“ Rómom.¹⁰ Podobne si dnes nepomôžu tým, že budú svojich zahraničných kolegov tlačiť do pozície akýchsi „Rómov priemyslu“ – zamestnávaných iba do počtu stanoveného kvótami a na pozície, o ktoré nik iný nemá záujem, segregovaných na víkendových zmenách, izolovaných na osobitných ubytovniach a podriadených prísnemu dohľadu. V súvislosti s prvým scenárom sme už opísali účinky kriminalizácie migrantských pracujúcich, ktorá by sa v dôsledne protekcionistickom režime ešte zostrila. Ani protekcionizmus teda neposilní domácich pracujúcich, ale skôr rozdelenia medzi nimi a ich zahraničnými kolegami. Preto oslabí triedu pracujúcich ako celok.

Tretia cesta?

História ukazuje, že životné podmienky pracujúcich sa zlepšujú vtedy, keď sú zorganizovaní a silní ako trieda. Obidve možnosti, ktorými sme sa tu zaoberali, však znamenajú rezignáciu na toto ponaučenie.

Našťastie existuje aj tretia možnosť. Je ňou hnutie radových zamestnancov, domácich i zahraničných, ktoré sa opiera o ich moc na pracoviskách. Budeme sa jej venovať v tretej časti seriálu, v ktorej uvedieme príklady zápasov migrantov a pozrieme sa na to, čo ich aktivizácia znamená pre všetkých pracujúcich.

(Pokračovanie o týždeň.)

Na slovenskom pracovnom trhu je asi 2,8 milióna ekonomicky aktívnych osôb, v Českej republike približne päť miliónov a v Rakúsku okolo 4,6 milióna. V ČR i v Rakúsku pritom pracuje viac ako 600 000 cudzincov, teda v obidvoch prípadoch okolo 10 % ekonomicky aktívnych. Na Slovensku je to podľa spomínaných údajov len okolo dvoch percent. V zahraničí pritom stále žije až 300-tisíc Slovákov, z toho asi 80-tisíc vo Veľkej Británii. Ich prípadný návrat je ďalším faktorom, ktorý môže ovplyvniť vývoj trhu práce na Slovensku. ↩
Výnimkou sú zahraniční Slováci, ktorí sú držiteľmi príslušného preukazu. Ten im zabezpečuje určité výhody, pokiaľ ide o možnosti pracovať, študovať a bývať na Slovensku. Zdá sa, že práve Slováci zo srbskej Vojvodiny tvorili prvú vlnu náborov do slovenských tovární. ↩
Priemerná čistá mzda v Srbsku bola na začiatku roku 2018 na úrovni 50 048 dinárov alebo 422 € pri miere nezamestnanosti 14,7 %. Na Ukrajine dosahuje priemerná čistá mzda asi 7970 hrivien čiže 250 €, pričom v krajine je desaťpercentná nezamestnanosť. ↩
Štátny tajomník rezortu práce Branislav Ondruš sa vyslovil za lepšie využívanie domácich zdrojov: dlhodobo nezamestnaných a málo kvalifikovaných. Zároveň podľa neho treba, s ohľadom na aktuálne potreby firiem, umožniť aj najímanie zahraničných pracovníkov. No iba tých „užitočných“, vysokokvalifikovaných. Tí ostatní by predsa mohli zmeniť Slovensko na „predmestie Bruselu“. Mimochodom, postoje, ktoré prezentuje Ondruš, sa v mnohom ponášajú na požiadavky KOZ, ktoré rozoberáme ďalej v texte. ↩
Slovenský pracovný trh už v skutočnosti je fragmentovaný – na agentúrnych a kmeňových, ženy a mužov, Rómov a „bielych“ atď. Preto hovoríme, že naznačený vývoj by ešte upevnil a rozvinul túto fragmentáciu. ↩
Prv než slovenský robotník a robotníčka prvýkrát stretnú svojich nových zahraničných kolegov a kolegyne, pravdepodobne už počuli o tom, že sú nevychovaní, robia neporiadok a uspokoja sa aj s tou najnižšou mzdou. Konkrétna skúsenosť môže niektoré predsudky potvrdiť, ale často aj nie. V tomto ohľade je zaujímavá druhá časť nášho rozhovoru s bývalým zamestnancom PSA. Hoci „Srbom“ (všeobecne) pripisoval neschopnosť či neochotu pracovať, jeho vlastná skúsenosť so „Srbmi“ (jednotlivcami) bola opačná. ↩
Postoje a rétorika štátu prispievajú aj k tomu, že zahraniční pracujúci sú vnímaní ako „dočasná výpomoc“. Podľa vyjadrení riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny SR Mariána Valentoviča je zamestnávanie ľudí z tretích krajín v regiónoch s nedostatkom pracovnej sily síce nevyhnutným, no dočasným riešením. Ďalším krokom bude nahrádzanie tejto pracovnej sily domácimi zamestnancami. Minister práce Ján Richter hovorí: „Ja neintegrujem, vytváram pravidlá a podmienky pre to, aby sa tu zamestnali […] Problémy vo firmách musí riešiť zamestnávateľ. Čo sa týka vonkajších priestorov, je to starosť obcí a miest. Určite za aktívnej asistencie mestskej a štátnej polície, ktorá má aj osvetovú, nielen represívnu úlohu. Musia mať vytvorené podmienky podľa slovenských štandardov. Ak budú, som presvedčený, že ich integrácia nebude problémová. Myslím si však, že integrácia je najmä úloha zamestnávateľov.“ ↩
Vyberáme niekoľko správ za posledný rok: Bratislava a Michalovce, Galanta, Košice, Senica a Nitra. ↩
Mimochodom, predstava, že štát by uprednostnil požiadavky odborov pred potrebami súkromného sektora, sa zdá dosť naivná. Či vládne Dzurinda, prvý Fico, Radičová alebo vynovený Fico, štát vytrvalo podporuje ekonomický model orientovaný na export a založený na vykorisťovaní lacnej pracovnej sily. Pravidlá pracovného trhu dlhodobo šije na mieru zamestnávateľom – pripomeňme len zväčšovanie rozsahu nadčasovej práce, uzákonenie konta pracovného času, toleranciu voči pracovným agentúram či slovenský rekord v nočnej práci. Štát udržiava tarifné platy časti vlastných zamestnancov pod hranicou minimálnej mzdy. Ďalší musia štrajkovať či inak bojovať za každé, i drobné zlepšenie. Skutočný prechod k protekcionizmu, ktorý by nebol len marketingovou záležitosťou, by znamenal zásadný obrat v štátnej politike, ktorá dosiaľ išla na ruku šéfom. Komplikovali by ho aj medzinárodné záväzky, ktoré zaručujú voľný prístup na trh práce občanom Rumunska či Bulharska. ↩
Ba naopak, za vlády „sociálneho“ Smeru sa represia rozšírila na všetkých dlhodobo nezamestnaných, ktorí si teraz musia sociálne dávky odpracovať. ↩