Prečo lekári vyhrali?

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V prvých dvoch častiach tohto seriálu sme postupne opísali priebeh štrajku nemocníc v roku 2006 a hromadného podávania výpovedí v roku 2011. V tej dnešnej sa pokúsime všeobecnejšie zhodnotiť výsledky zápasu v roku 2011 a konfrontovať ich s pôvodnými požiadavkami. Zároveň tu chceme ukázať, čo považujeme za hlavné prednosti lekárskej organizácie a taktiky.

Výsledky roku 2011

LOZ pôvodne žiadalo dodržiavanie zákonníka práce a personálnych normatívov v zdravotníckych zariadeniach, zvýšenie („zreálnenie“) platieb poisťovní za výkony, zastavenie transformácie nemocníc, ale aj zvýšenie základnej mzdy lekára na 1,5-násobok, resp. trojnásobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Lekári už päť dní po vyhlásení núdzového stavu mali v rukách „Memorandum o úprave pomerov v zdravotníctve“, ktoré sa všeobecne považovalo za výraz kapitulácie vlády. Do akej miery sa v ňom splnili pôvodné ciele?

Transformácia

Predseda LOZ v rozhovore v septembri 2011 vymedzil hlavný cieľ podávania výpovedí takto: „prekaziť transformáciu nemocníc na akciovky“. Podarilo sa ho presadiť bez zvyšku. Pravda, transformácia sa prvýkrát zastavila už v roku 2007, po štrajku nemocníc. Legislatívna báza, o ktorú sa opierala, a ktorú zaviedol reformný tím ministra Zajaca, však vtedy zostala nedotknutá. Minister Uhliarik na ňu mohol mohol plynule nadviazať. Súčasťou Memoranda z konca roku 2011 preto bola požiadavka, aby sa z príslušného zákona úplne odstránili ustanovenia o transformácii. Národná rada SR len pár dní po podpísaní Memoranda prijala potrebnú novelu. Odvtedy o transformácii nepočuť, hoci zostáva súčasťou napríklad programu strany Sloboda a solidarita.

Ak sa nejaká vláda v budúcnosti rozhodne uskutočniť transformáciu nemocníc, bude to mať ťažšie len v tom, že bude najprv musieť presadiť novelu zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Snahy o rozširovanie trhových princípov v zdravotníctve a o sprístupnenie tohto sektora súkromným investorom však nikdy celkom neustanú, a nikdy nebudú mať núdzu o politických tlmočníkov a expertov, ktorí nájdu vhodné zdôvodnenia. Na to ide o príliš lukratívnu oblasť. Oproti iným sa navyše vyznačuje pozoruhodnou stabilitou – skrátka preto, lebo „ľudia vždy budú musieť chodiť k lekárovi“, bez ohľadu na to, ako sa darí či nedarí iným odvetviam ekonomiky. Správa poradenskej spoločnosti McKinsey & Company z júna 2017 označila zdravotnú starostlivosť v Európe za „zlatú príležitosť“ pre súkromný kapitál.

Mzdy

Do roku 2011 (vrátane) sa odmeňovanie nemocničných lekárov riadilo len Zákonníkom práce a kolektívnymi zmluvami. Ak kolektívna zmluva neurčila vyššiu sumu, tak minimálny plat lekára v roku 2011 predstavoval 634 € čiže dvojnásobok vtedajšej minimálnej mzdy.¹ Hromadné podávanie výpovedí viedlo k výraznému a plošnému zvýšeniu tohto garantovaného minima.

Podľa Memoranda mala vláda zabezpečiť legislatívne záruky toho, že základné platy lekárov budú k 1. 1. 2013 na úrovni najmenej 1,25-násobku priemernej mzdy, resp. jej 2,3-násobku v prípade lekárov so špecializáciou. Išlo teda o ústupok od pôvodnej požiadavky, ktorá hovorila o 1,5- až trojnásobku priemernej mzdy, a zároveň o ústupok od kompromisnej požiadavky z konca novembra, podľa ktorej malo ísť o 1,35- až 2,7-násobok. V Memorande sa počítalo s trojicou postupných zvýšení minimálneho základného platu lekárov:

k 1. 1. 2012: 1,05-, resp. 1,6-násobok priemernej mzdy,
k 1. 7. 2012: 1,2-, resp. 1,9-násobok priemernej mzdy,
k 1. 1. 2013: 1,25-, resp. 2,3-násobok.

Prvé dve zvýšenia zaručila novela zákona č. 578/2004 Z. z., ktorú parlament schválil 14. decembra. V nej sa stanovuje minimálna základná mzda lekára a zubného lekára, ktorí pracujú v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti.² Zmena sa teda týkala všetkých nemocníc, bez ohľadu na zriaďovateľa. LOZ si v Memorande vynútilo aj iný druh záruky zvýšenia platov: oba nárasty, ktoré sa týkali roku 2012, mali byť súčasťou nových pracovných zmlúv vracajúcich sa lekárov.³

Minimálny základný plat lekára bez špecializácie teda od januára 2012 stúpol na 807 €, v prípade špecializovaného lekára na 1230 €. Od júla 2012 sa zvýšili na 923 € a 1461 €. Priemerná reálna mzda nemocničného lekára v roku 2012 stúpla o vyše pätnásť percent, napriek tomu, že priemerná reálna mzda v ekonomike klesla o dve percentá.

Tretí nárast dohodnutý v Memorande však výrazne meškal – nakoniec až dva roky. Na jeseň 2012, krátko pred pôvodne naplánovaným zvýšením, nová ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská ohlásila, že na štátom kontrolované nemocnice si rast platov nemôžu dovoliť. Roky 2012 a 2013 preto poznamenali prípady kolektívneho odmietania služieb na pohotovosti v nemocniciach v Žiline či v Prešove. Tretie zvýšenie sa napokon rozdelilo na dva kroky. Od 1. 1. 2014 základné platy lekárov stúpli na 1,25-násobok, resp. 2,1-násobok priemernej mzdy, pričom priemerná reálna mzda lekára medziročne vzrástla o ďalších asi 6,5 %. Prvého januára 2015 sa znova zvýšili 1,25-násobok, resp. 2,3-násobok priemernej mzdy, čo sa premietlo do medziročného rastu priemernej reálnej mzdy o vyše deväť percent.⁴

graf: Medziročná miera rastu priemernej reálnej mzdy v celej ekonomike, u nemocničných lekárov a u nemocničných sestier

Medziročná miera rastu priemernej reálnej mzdy v celej ekonomike, u nemocničných lekárov a u nemocničných sestier. Údaje za zdravotníkov zahŕňajú základný plat a príplatky – okrem tých za pracovnú pohotovosť. Záporná miera rastu reálnych miezd znamená, že reálna mzda sa zmenšuje, takže zamestnanci si zo svojho príjmu môžu dovoliť menej.

Od roku 2015 teda začal platiť stav, ku ktorému sa štát zaviazal v Memorande, a ktorý trvá dodnes. Ak odhliadneme od reakcií, ktoré vyvolalo Zvolenskej odďaľovanie zvýšenia za rok 2013 či Druckerove náznaky v roku 2017, že väzba medzi základným platom lekára a priemernou mzdou v ekonomike by sa mohla prerušiť, v posledných rokoch sa neobjavili výraznejšie sťažnosti lekárov na nízke platy.

Aj napriek zárukám v Memorande sa však nepodarilo zabezpečiť, aby celkové platy rástli rovnako rýchlo vo väčších i menších nemocniciach. Mnohé nemocnice síce zvýšili základné platy, no zoškrtali osobné ohodnotenie či rôzne príplatky. Rozdiely v mzdách lekárov, ktorí pracujú v nemocniciach s rôznymi zriaďovateľmi, pretrvávajú dodnes:

	Priemerná mzda lekára (€)	Pomer k priemernej mzde
Univerzitné a fakultné nemocnice	2503	102,67 %
Psychiatrické liečebne a nemocnice	2264	92,86 %
Príspevkové organizácie (VÚC, obce, mestá)	2404	98,61 %
Neziskové organizácie	2133	87,49 %
Akciové spoločnosti	2493	102,26 %
Spoločnosti s ručením obmedzeným	2078	85,23 %
Spolu	2438	100,00 %

Priemerná mzda nemoceničného lekára v roku 2016 podľa druhu zariadenia. Pozri Informačný bulletin SOZZASS, marec 2017, s. 6.

Dodržiavanie Zákonníka práce a personálnych normatívov

Memorandum zaviazalo vládu, aby zabezpečila „dôsledné dodržiavanie“ Zákonníka práce a predpisov, ktoré stanovujú minimálne nároky na personálne a materiálne zabezpečenie zdravotníckych zariadení. Cieľom LOZ bolo znížiť množstvo nadčasovej práce v nemocniciach, ktoré aj podľa zistení Národného inšpektorátu práce presahovalo zákonné medze. Praktickým dôsledkom Memoranda bolo niekoľko zmien v Zákonníku práce, ktoré mali sprísniť kontrolu jeho dodržiavania, ako aj nové ustanovenie, ktoré zdravotníkovi za nadmernú nadčasovú prácu priznáva kompenzáciu v podobe náhradného voľna.⁵ Tieto opatrenia sa týkali všetkých zdravotníkov, nielen lekárov.

Zmeny však neodradili nemocnice od porušovania pracovnej legislatívy. Ako v roku 2012 priznal Peter Visolajský, v tom čase už predseda LOZ, evidencia pracovného času sa naďalej falšuje. Podobné svedectvá sa objavili aj neskôr. Zároveň Smer-SD v roku 2012 presadil novelu Zákonníka práce, účinnú od 1. januára 2013. Tá rozšírila rozsah nadčasovej práce, ktorú možno nariadiť zdravotníkovi („po dohode so zástupcami zamestnancov“), zo 150 na 250 hodín ročne. Protesty, vrátane odmietania služieb, nepomohli, a toto ustanovenie platí dodnes. Priemerný ročný rozsah (priznanej) nadčasovej práce nemocničného lekára bol v roku 2016 dokonca o čosi vyšší než v roku 2011:⁶

Rok	Priemerný počet hodín práce nadčas
2011	247
2012	249
2013	242
2014	239
2015	250
2016	253

Priemerný počet hodín nadčasovej práce nemocničného lekára. Pozri Informačný bulletin SOZZaSS, november 2017, s. 4.

Dofinancovanie zdravotníctva

Vláda sa v Memorande zaviazala, že zmení systém financovania zdravotníctva tak, aby platby zdravotných poisťovní za výkony nemocníc odrážali skutočné náklady. Malo ísť o zavedenie systému, v ktorom poisťovne uhrádzajú liečbu konkrétnej diagnózy podľa spoločného cenníka. Tento systém je známy aj ako „DRG“.⁷ Takzvanú „ostrú prevádzku“ systému na Slovensku spustili až v roku 2016, päť rokov po podpise Memoranda, a ani koncom roka 2017 nepokrýval všetky nemocnice.

Nemocnice sa teda zadlžovali aj po roku 2011, keď ich štát oddlžil v rámci prípravy transformácie. Počas vlád R. Fica pokračovali aj úsporné opatrenia. V rokoch 2012 – 2016 sa celkový počet zdravotníkov v slovenských nemocniciach znížil (aj v dôsledku prepúšťania) zo 40-tisíc na necelých 35-tisíc.⁸ Najväčší absolútny pokles, o vyše tri tisícky, pritom zaznamenali zdravotné sestry, hoci podľa ministerského Inštitútu zdravotníckej politiky ich v roku 2016 chýbalo takmer dvetisíc.

LOZ pri úsporných opatreniach vyzývalo, aby sa rezervy hľadali v zisku a prevádzkových nákladoch zdravotných poisťovní. Druhá vláda R. Fica vyhlasovala, že zavedie unitárny systém zdravotného poistenia s jedinou, verejnou poisťovňou. To sa však nestalo a po týchto plánoch sa zľahla zem. Ani neskoršie návrhy obmedziť zisk zdravotných poisťovní zatiaľ nepriniesli nič konkrétne.

Prakticky to znamená, že štátu, resp. manažmentom nemocníc, sa napokon podarilo presadiť úsporné opatrenia, ktoré (popri iných faktoroch) pôvodne vyvolali nespokojnosť zdravotníkov. Ako užitočná zámienka pritom poslúžil práve zákonom garantovaný rast platov lekárov. Za úspory zaplatili zdravotníci: svojimi pracovnými miestami, ak ich prepustili, alebo nadmernými nadčasmi a vyššou intenzitou práce, ak zostali. Zaplatili za ne aj pacienti: prepracovanosť personálu vedie k horšej kvalite zdravotnej starostlivosti, rušenie oddelení zase znižuje jej dostupnosť. Výnosný biznis model, v ktorom zdravotné poisťovne, dodávatelia liekov, prístrojov, materiálu či laboratórnych služieb dosahujú marže na úrovni niekoľkých desiatok percent, hoci mnohé zdravotnícke zariadenia chátrajú, zostal nedotknutý.⁹

Prednosti lekárskeho hnutia a taktiky

Bez ohľadu na spomínané problémy sa lekárom podarilo zastaviť transformáciu a uspeli aj v boji za vyššie platy. Spôsob, akým dosiahli tieto úspechy, si zaslúži pozornosť z viacerých dôvodov.

Podobne ako ich kolegovia v Čechách, aj lekári v slovenských nemocniciach pochopili význam akcie na pracovisku, a zároveň limity bežného štrajku v nemocniciach. Štrajkové právo zdravotníkov je u nás obmedzené tak, že aj počas štrajku sú povinní poskytovať akútnu zdravotnú starostlivosť. Zariadenia teda počas štrajku musia fungovať podobne ako počas víkendu. Tým sa značne zmierňuje potenciálna hrozba, ktorú predstavuje prerušenie práce zdravotníkov. Po vzore českých kolegov sa preto rozhodli pre kolektívne výpovede. „Máme protestovať pred Úradom vlády? To nikoho nezaujíma a nič sa tým nezmení,“ vysvetľoval v máji 2011 Jozef Valky, primár Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny v Banskej Bystrici.

Taktika hromadných výpovedí sa môže zdať neobvyklá, no americké zdravotné sestry ju úspešne využívali už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Na Slovensku sa zrejme prvý prípad objavil v roku 2008 v Nemocnici Andreja Leňa v Humennom. Ciele tejto taktiky nie sú symbolické.¹⁰ V prostredí, kde štandardný štrajk nie je možný alebo vhodný, sa pomocou kolektívneho vypovedania pracovných zmlúv má vytvoriť situácia, ktorá je typická pre štrajk, teda ochromenie normálneho výrobného procesu. Odvrátenou stranou tejto taktiky je, že zároveň vytvára podmienky typické pre výluku („štrajk zamestnávateľa“). Zamestnanci, ktorí podali výpoveď, nie sú na pracovisku a nemajú naň prístup. Ťažšie sa môžu brániť štrajkokazom. Ak sa udalosti nevyvinú dobre, ich šance na koordinovaný ústup a návrat do zamestnania „so cťou“ a bez veľkých strát sú slabé. A vzhľadom na dĺžku výpovedných lehôt sa takýto zápas ťažko šíri na ďalšie pracoviská, ktoré doň neboli zapojené od začiatku.

Lekárom však hralo do karát niekoľko faktorov. Po skúsenostiach zo štrajku v roku 2006, ktorý na celoslovenskej úrovni koordinovalo LOZ, mali k dispozícii solídnu organizáciu v nemocniciach po celom Slovensku. Zároveň sa do akcie vo veľkej miere zapojili kľúčové profesie, bez ktorých nie je možný každodenný chod nemocnice, a to ani na úrovni akútnej starostlivosti: anestéziológovia, chirurgovia, traumatológovia, lekári z ARO. Hoci sa akcie zúčastnila menšina (až do konca vydržalo 1200 ľudí, teda okolo pätnásť percent všetkých nemocničných lekárov), vďaka svojmu zloženiu dokázala dostať na kolená dôležité zdravotnícke zariadenia. P. Visolajský neskôr vysvetlil: „My sme výpovede najskôr vyzbierali, zistili sme, koľko ich máme, aká je ich štruktúra, a až keď sa vyhodnotilo, že je to bezpečné a jednoznačné, až vtedy sme ich podávali.“ Oproti iným profesiám tiež lekári disponujú väčšou mocou na trhu práce;¹¹ ako vysokokvalifikovaní pracovníci sú ťažko nahraditeľní. Aj to si jasne uvedomovali. Keď sa Mariána Kollára v septembri 2011 novinári pýtali, či sa nebojí, že slovenských lekárov nahradia ukrajinskí, odpovedal protiotázkou: „A nebojí sa parlament, že ho nahradí 150 ukrajinských poslancov?“¹²

Zároveň sa slovenskí lekári dokázali poučiť z problémov, na ktoré narazila kampaň „Děkujeme, odcházíme“. Po podpise memoranda, v ktorom česká vláda sčasti ustúpila lekárom, nasledovalo individuálne sťahovanie výpovedí. Lekárov mohlo vystaviť ponižujúcim pohovorom, horším podmienkam v nových pracovných zmluvách, ale aj hrozbe, že svoje miesto vôbec nezískajú. Práve to sa stalo predsedovi Lékařského odborového klubu (LOK) Martinovi Engelovi, ktorý akciu viedol. Naproti tomu slovenské memorandum hovorilo o koordinovanom návrate do práce pri garantovaných podmienkach v nových zmluvách. Keď sa ukázalo, že niektoré nemocnice neplnia dohodu, lekári na iných pracoviskách dodržali „Dohodu o solidarite“ a odmietali nastúpiť. Koordinácia v závere celého zápasu tiež umožnila vyvážiť slabšiu pozíciu, ktorú majú lekári v menších regionálnych nemocniciach. Možno bol tento postup výsledkom konzultácií slovenských lekárov s LOK.¹³

Lekári pochopili, že sa treba zamerať na to, čo je kľúčové: na schopnosť pracujúcich ohroziť plynulú prevádzku na svojich pracoviskách, a tým pritlačiť šéfov k múru. V tomto postoji vytrvali aj zoči-voči vláde, ktorá ignorovala všetky miernejšie formy protestu, nemocniciam, ktoré sa pomocou zákulisných ťahov a vyhrážok snažili rozložiť hnutie, ale aj tvárou v tvár verejnosti, ktorá sa k lekárom stavala zväčša nepriateľsky.¹⁴ Tento postoj neodložili ani vtedy, keď s nimi vláda začala skutočne rokovať, ani neskôr, keď sa zdalo, že už majú vyhraté. Dôsledne presadzovali svoje záujmy a nenechali sa podlomiť „racionálnymi“ námietkami. Keď sa predsedu LOZ na bratislavských Kramároch pýtali, kde má štát vziať peniaze na požiadavky lekárov, odvetil: „Keby som mal rozhodovať, kde zobrať peniaze, tak som ministrom financií ja, a nie pán Mikloš.“

Svojou orientáciou na priamu akciu na pracovisku, svojou rozhodnosťou a solidaritou môže lekárske hnutie slúžiť ako príklad ostatným zamestnancom na Slovensku. Obavu, že ďalšie profesie si osvoja postoj lekárov, trochu kostrbato vyslovili aj experti z Health Policy Institute, ktorí hovorili o „deštrukčnom potenciáli tejto protestnej akcie na celé verejné financie, nakoľko ostatní zamestnanci vo verejnom sektore dostali návod, že v SR je nátlak efektívnym nástrojom na dosiahnutie vyšších miezd.“ Žiaľ, tieto predpovede sa nenaplnili a zatiaľ žiadna mobilizácia verejných zamestnancov – napr. sestier či učiteľov – nebola taká úspešná ako lekári v roku 2011.

Tento úspech nezostal nepotrestaný. Trojica poslancov Smeru-SD predložila v roku 2013 návrh novely Trestného zákona, ktorou sa zaviedli tresty odňatia slobody za vyhýbanie sa pracovnej povinnosti počas krízovej situácie.¹⁵ Zákon schválený v roku 2015 osobitne myslí na „predstieranie choroby“ a „falšovanie listiny“, t. j. na taktiku hromadnej práceneschopnosti, ktorú lekári použili počas núdzového stavu. Ak sa hromadné výpovede v nemocniciach niekedy zopakujú, zdravotníci pravdepodobne budú čeliť policajnej a súdnej represii.

V časti, ktorú vydáme o týždeň, sa pozrieme na dva aspekty, ktoré podľa nás predstavovali významné slabiny hnutia zdravotníkov v roku 2011: vzťahy medzi zdravotníckymi profesiami a vzťahy k pacientom, resp. širšej verejnosti.

Pozri o tom dokument SOZZaSS, „Odmeňovanie lekárov a ďalších zamestnancov zdravotníckych zariadení v rokoch 2011 – 2015“, z roku 2014. ↩
Ide o rovnakú novelu ako v jednej z predchádzajúcich poznámok. Základná mzda lekárov je tu naviazaná na priemernú hrubú mzdu v národnom hospodárstve spred dvoch rokov, keďže priemerná mzda za bezprostredne predchádzajúci rok zvyčajne býva známa až v polovici bežného roka. Podľa zákona sa platy lekárov každoročne upravujú tak, aby dosahovali stanovený násobok, vždy k 1. januáru daného roka. ↩
Pozri článok 7 Memoranda, „Úprava pracovných zmlúv“. Významnou súčasťou tohto článku bola aj požiadavka, aby nové zmluvy v nijakom ohľade nezhoršovali postavenie lekárov oproti predošlým zmluvám (napr. pokiaľ išlo o nenárokovateľné zložky mzdy, rozsah úväzku a pod.). Zrejme práve nezrovnalosti tohto druhu viedli k odmietaniu nových pracovných zmlúv zo strany lekárov a k zdržaniu ich návratu do práce po podpísaní Memoranda. ↩
Druhý krok zvýšenia sa teda týkal len lekárov so špecializáciou; lekári bez špecializácie dosiahli sľúbené minimum už k 1. 1. 2014. Pozri zákon č. 220/2013 Z. z, čl. III. Keď vedenie Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave nepremietlo zákonom stanovené zvýšenie platov do pracovných zmlúv, lekári okamžite zareagovali odmietaním nočných služieb. ↩
Zamestnávateľ je pritom povinný poskytnúť náhradné voľno do dvoch mesiacov od vykonania takej práce; ak to neurobí, alebo ak zdravotník pracuje v podmienkach, v ktorých sa nedodržiavajú personálne normatívy, má zamestnanec nárok na pracovné voľno na ďalšie vzdelávanie, resp. na náhradu mzdy. Pozri zákon č. 512/2011 Z. z., čl. II. ↩
Samozrejme, tieto údaje nevypovedajú o tom, ako sa mení správanie nemocníc vo vzťahu k nepriznanej, nelegálnej nadčasovej práci. Principiálne nemožno vylúčiť, že celkový rozsah nadčasov (legálnych aj nelegálnych) sa zmenšil, pričom časť nadčasovej práce, ktorá sa predtým vôbec nevykazovala, sa začala vykazovať, takže rozsah vykazovanej nadčasovej práce sa výrazne nezmenil. To sa však nezdá veľmi pravdepodobné, keďže počet lekárov v nemocniciach sa v období rokov 2012 až 2016 znížil (zo 7756 na 7074). Pozri Informačný bulletin SOZZASS, apríl 2013, s. 6, a marec 2017, s. 6. ↩
DRG je „diagnosis-related group“, teda skupina súvisiacich diagnóz. Takéto skupiny spolu tvoria medicínsko-ekonomický klasifikačný systém, ktorý k diagnózam umožňuje priradiť cenu. ↩
Pozri Informačný bulletin SOZZASS, apríl 2013, s. 6, a marec 2017, s. 6. ↩
Pozri napr. údaje o firmách Klinická biochémia, s. r. o., Alpha medical, s. r. o., Alpha medical patológia, s. r. o., Pro Diagnostic Group, a. s., Falck záchranná, a. s. či Medirex, a. s. Užitočným sprievodcom po domácom trhu v zdravotníctve je knižka Marcela Klimeka, Chorobopis a liečba slovenského zdravotníctva (2017). ↩
Keď sa medzi učiteľmi v roku 2016 diskutovalo o hromadnom podávaní výpovedí ako o jednej z možných taktík, niektorí ju odmietali preto, lebo by sa ňou dalo najavo, že učitelia nemajú vzťah k svojmu povolaniu a nechcú ho vykonávať. Vraj by to bol „zlý signál“ pre spoločnosť. ↩
O rôznych druhoch moci pracujúcich sme písali v šiestej časti nášho seriálu o štrajku vo Volkswagene. ↩
Nenahraditeľnosť lekárov si uvedomovala aj vláda. V pokynoch na komunikáciu o lekárskych výpovediach, ktoré boli určené riaditeľom nemocníc a „nedopatrením“ sa dostali na verejnosť, minister Uhliarik neodporúčal, aby sa zverejňovala kvalifikácia uchádzačov o prácu v nemocniciach: „Lekárov, ktorí uvažujú o stiahnutí výpovede, len utvrdíte v tom, že za nich nemáte náhradu.“ ↩
V máji 2011 o nich hovoril vtedajší predseda LOZ Michal Polician: „Podrobne nás informoval [Martin Engel] o akcii českých lekárov a poučil nás o chybách, ktoré urobili a môžeme sa im vyhnúť.“ ↩
Podľa prieskumu agentúry Polis až 60 % ľudí nepodporovalo protest lekárov. Viac ako tri štvrtiny ľudí tiež súhlasili s vyhlásením núdzového stavu. Predstava pracovnej povinnosti pod hrozbou sankcií sa pospolitému ľudu páči, pokiaľ sa ho netýka. ↩
Išlo o R. Rašiho, V. Baláža a J. Valockého. Spätosť R. Rašiho so zdravotníctvom netreba zvlášť zdôrazňovať. V. Baláž bol riaditeľom FNsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici a J. Valocký riadil fakultnú nemocnicu v Nitre. ↩