V minulej časti sme sa zaoberali pozíciou Volkswagenu v slovenskom, resp. stredoeurópskom automobilovom priemysle. Čo sme zistili?
Predovšetkým sme videli, akým dôležitým centrom autopriemyslu sa za necelé dve desaťročia stali štáty Vyšehradskej skupiny. Ak by tieto krajiny spolu s Rakúskom tvorili jeden celok, išlo by o siedmeho najväčšieho producenta automobilov na svete (po Číne, USA, Japonsku, Nemecku, Indii a Južnej Kórei). Ak spojíme len Česko a Slovensko, dostaneme deviateho najväčšieho výrobcu. Zároveň nejde o akýsi izolovaný ostrov. Automobilky, ale aj väčšina ich dodávateľov, sú kapitálovo prepojené so zahraničnými vlastníkmi a ich pobočkami v ďalších krajinách.
Prevažná časť produkcie tohto regiónu je tiež určená na export. Napríklad až 99,9 % áut, ktoré sa vyrobia v Devínskej Novej Vsi, putuje do zahraničia, z toho asi tretina do Nemecka, 16 % do USA a 11 % do Číny. Globálne automobilky dnes rady využívajú možnosť vyrábať relatívne blízko pri spotrebiteľovi, no zároveň ťažiť z výhod, ktoré ponúkajú jednotlivé regióny či krajiny, a ktoré sa týkajú infraštruktúry, kvalifikácie a ceny pracovnej sily, štátnych dotácií atď. To všetko znamená, že prostredníctvom autopriemyslu je slovenská ekonomika pevne zakotvená v globálnom kapitalizme. Samozrejme, nielen prostredníctvom neho, ale rozhodne má osobitný význam.
Po druhé, aj zo štruktúry výrobcov v strednej Európe je zrejmé, že výrobu automobilov si rozdelilo pár globálnych hráčov, ktorých konkurencia stále ženie k ďalšiemu spájaniu. Aj medzi dodávateľmi vyrástli giganty ako Johnson Controls, Continental, Mobis či Faurecia. Drobné, „rodinné“ podniky nájdeme len v limitovanej výrobe špeciálnych komponentov (resp. úzkoprofilových automobilov), prípadne na samom začiatku dodávateľského reťazca, kde sa vyrábajú jednoduchšie súčiastky. V masovej produkcii motorových vozidiel je kapitál silno centralizovaný: kontroluje ho hŕstka spoločností.
Samotná výroba je zase vysoko kapitálovo náročná. Vyžaduje si veľké investície najmä do fixného kapitálu,1 ktoré z dlhodobého hľadiska rastú. Kapitál sa tak koncentruje: v rukách úspešnej automobilky sa sústreďuje čoraz väčšia hodnota tvorená budovami, halami, linkami, robotmi a iným zariadením. Vysoké počiatočné náklady, ktoré sú nevyhnutné pri vstupe do tohto odvetvia, znamenajú pre etablovaných výrobcov relatívne bezpečie pred nečakanými konkurentmi. Výroba v masovom meradle, ktorá je možná len s masou kapitálu, zase prináša značné úspory z rozsahu.
A po tretie, oblak firiem, ktorý sa na Slovensku tiahne od Čadce po Nové Zámky a od Malaciek po Levice, ukazuje, akú husto tkanú sieť deľby práce si vyžaduje moderný autopriemysel. Fungovanie každého článku reťazca závisí od fungovania predchádzajúcich článkov. Ich operácie sú načasované a koordinované, s nízkou toleranciou voči odchýlkam a s vysokými pokutami pre podniky, ktoré nedodržia pravidlá. Dodávatelia si tiež konkurujú: o možnosť zásobovať niektorú z automobiliek svojimi produktmi sa uchádzajú v súťažiach. Tým sa znižujú náklady odberateľov. Výsledkom je efektívny a štíhly výrobný proces.
Spomínané tri body sú dôležité aj z hľadiska odporu, ktorý by pracujúci v tomto sektore mohli klásť.
Začnime od konca, teda tretím bodom. Pavučina dodávateľov, odberateľov a logistických medzičlánkov je efektívna vďaka tomu, že jej prvky sú na seba tesne naviazané. To isté ju však robí krehkou, pretože každá vážnejšia porucha v jednom uzle sa rýchlo prenáša na tie ďalšie. Ak významný dodávateľ nedostane polotovar, nemôže načas doručiť ani vlastný produkt, od ktorého zase závisia ďalšie články reťazca. A ako ukázal štrajk vo Volkswagene, prenos porúch funguje aj v opačnom smere. Ak dôležitý odberateľ nevyrába, teda nespotrebúva produkty dodávateľov, zakrátko sa musí zastaviť aj ich výroba. Dnes sa skrátka nepočíta s produkciou „na sklad“. Do značnej miery to platí aj o deľbe práce vnútri jednotlivého podniku. Preto aj drobná kolektívna akcia pracujúcich, ktorí sú zamestnaní na kľúčovom mieste v reťazci alebo v podniku, môže rýchlo zastaviť činnosť celého reťazca. Krátke, no koordinované a nadväzujúce štrajky malých skupín v rôznych podnikoch, resp. na rôznych oddeleniach toho istého podniku, by dokázali držať reťazec ochromený aj dlhšie, pričom by minimalizovali škody pre zamestnancov (napríklad prepadnutú mzdu).
Dôvod, pre ktorý sú poruchy vo výrobe (vrátane štrajkov) pre firmy také nepríjemné, priamo súvisí s druhým bodom. Vybudovanie výrobných kapacít si vyžaduje obrovské investície, ktoré sa vrátia až v horizonte niekoľkých rokov. Pokiaľ výroba beží, budovy, infraštruktúra aj zariadenia sú (v kombinácii s pracovnou silou) ako stroj na peniaze, ktorý na seba zarába a zároveň prináša zisk. No vo chvíli, keď sa zasekne, všetko sa razom zmení na tony šrotu. Potenciálny „výtlak“ kolektívnych akcií pracujúcich, ako sú štrajky, spočíva práve v ich schopnosti nechať firmu podusiť vo vlastných investíciách. Navyše, vecné bremeno, ktoré pre firmu znamenajú minulé investície, je aspoň v určitej obmedzenej miere poistkou pre zamestnancov: čím väčší je výrobca a čím náročnejšia je jeho výroba, tým ťažšie je preňho presťahovať ju „na počkanie“, hneď ako sa zamestnanci začnú búriť.2
A vzhľadom na to, čo sme uviedli v prvom bode, môže mať spomínaný „výtlak“ pracujúcich medzinárodný dosah. Štrajk, ktorý zablokuje chod výrobného reťazca v autopriemysle, sa dnes netýka len malého slovenského pieskoviska. Má priamy ekonomický dosah na prevádzky v iných krajinách. Medzinárodné prepojenia vo výrobe zároveň umožňujú – aspoň potenciálne – koordinované štrajky a rôzne druhy solidárnych akcií medzi pracujúcimi, ktorí žijú v rôznych krajinách, no pracujú v rovnakom odvetví. Takáto cezhraničná solidarita by mohla byť kľúčovou poistkou pracujúcich proti presunom výroby či proti využívaniu zahraničných zamestnancov ako štrajkokazov.
Potenciálna moc pracujúcich v autopriemysle teda súvisí s tým, čo môžu urobiť priamo na pracovisku – predovšetkým s ich možnosťou odmietnuť plniť si svoje pracovné povinnosti. V tomto ohľade sa zamestnanci automobiliek a ich dodávateľov líšia od niektorých iných profesií. Aby sme o týchto rozdieloch mohli hovoriť trochu presnejšie, pozrime sa na ďalšie užitočné pojmy, ktoré používa sociologička Beverly Silverová.3 Hovorí o dvoch druhoch moci pracujúcich: o štrukturálnej a asociačnej moci. Štrukturálna moc vyplýva z pozície pracujúcich v ekonomike a delí sa na moc vychádzajúcu z pracoviska a moc vychádzajúcu z trhu práce. Asociačná moc sa opiera o formálne alebo neformálne organizácie, ktoré si pracujúci dokážu vytvoriť a prostredníctvom ktorých vyvíjajú tlak na zamestnávateľov. Pozrime sa na jednotlivé druhy moci bližšie.
Vyššie sme už hovorili o moci zamestnancov autopriemyslu, ktorá vyplýva zo spôsobu, akým je zorganizovaná výroba áut. Táto výroba je medzinárodná, vyžaduje si obrovské investície a, čo je najdôležitejšie, zakladá sa na komplikovanej deľbe práce, v ktorej každá ľudská súčiastka má svoju funkciu a nezastupiteľné miesto. To všetko robí výrobu efektívnou, ale zároveň zraniteľnou voči „svojvôli“ ľudských súčiastok. Citlivý bod, na ktorý môžu pracujúci zatlačiť, je daný samotnou povahou ich práce. Disponujú teda značnou štrukturálnou mocou, ktorá vychádza z pracoviska.
V iných odvetviach je to inak. Ako ukazuje Beverly Silver v spomínanej knižke, konfekčná textilná výroba je oveľa menej náročná na technológie a kapitál. Okrem známych značiek sa v tomto odvetví pohybuje množstvo malých podnikov, ktoré sú často ekonomicky menej významné a pracujú na zákazku pre firmu so zvučnejším menom. Dodávky materiálu a hotových produktov tu nebežia v režime just-in-time a aj počet rôznorodých prvkov („komponentov“), ktoré si výroba vyžaduje, je oveľa menší než v autopriemysle. Činnosť jednotlivých šičiek na pracovisku je tiež menej prepojená než práca tímov na montážnej linke. Zjednodušene: ak sa pätina šičiek v hale rozhodne štrajkovať, zvyšným štyrom pätinám sa tým neskomplikuje ich vlastná práca (ak sa nepridajú ku kolegyniam). A keďže náklady spojené s vybudovaním novej prevádzky sú v tomto odvetví oveľa menšie, hrozba presunu alebo zániku výroby je tu podstatne väčšia. Štrukturálna moc šičiek, ktorá vychádza z podmienok na pracovisku, je teda v porovnaní s autopriemyslom výrazne menšia.
Podobne sa môžeme pozrieť na učiteľov, ktorí pracujú vo verejnom sektore. Ak prerušia prácu, v krátkodobom horizonte tým štátu spôsobia len veľmi malé škody. To je dané samou povahou ich práce. Tá prebieha vo veľkom množstvo relatívne malých, navzájom nezávislých pracovísk, škôl. Každý zamestnanec v jednotlivej škole pritom vykonáva prácu, ktorá bezprostredne nezávisí od práce jeho kolegov a kolegýň. Akcie menších skupín pracujúcich tu preto majú len veľmi obmedzený dosah.
Skupiny pracujúcich, ktoré majú relatívne malú moc na pracovisku, môžu vyvážiť nepriaznivý pomer síl pomocou asociačnej moci, teda tým, že sa budú združovať a organizovať. Tam, kde štrajk na niekoľkých miestach vo výrobe nestačí na to, aby ochromil celú prevádzku, je skrátka potrebné, aby sa zapojilo čo najviac zamestnancov. Napríklad bezprostredný efekt učiteľského štrajku môže spočívať v tom, že skomplikuje život rodičom žiakov a spôsobí škody ich zamestnávateľom. Aby bol tento efekt citeľný, musí sa zapojiť dostatok škôl a učiteľov.
Všetky skupiny pracujúcich však môžu ťažiť (aspoň v určitej miere) z druhej podoby štrukturálnej moci, ktorá vyplýva zo situácie na trhu práce. Vo chvíľach, keď miera nezamestnanosti je nízka a zamestnávatelia pociťujú nedostatok pracovnej sily, majú pracujúci lepšiu príležitosť na to, aby vznášali nároky voči šéfom, než vtedy, keď je každá práca dobrá. Samozrejme, z tejto situácie majú väčší prospech tie skupiny zamestnancov, ktoré sa vyznačujú vyššou kvalifikáciou a nedostatkovými zručnosťami, takže nie sú jednoducho nahraditeľné. Pre nich môžu byť pomery na trhu s pracovnou silou priaznivé aj po dlhší čas. Naproti tomu pre nekvalifikovaných pracujúcich sa chvíle veľkej štrukturálnej moci, ktorá vyplýva zo situácie na trhu práce, obmedzujú na obdobia rýchleho hospodárskeho rastu a expanzie podnikov, keď je hlad po pracovnej sile najväčší.
Rozlíšili sme teda tri typy moci: moc na pracovisku, asociačná moc a moc na trhu práce. V skutočnosti sa rôzne kombinujú a uplatňujú sa spoločne. Napríklad štrajk vo Volkswagene nevyužíval len prvý druh moci. Pracujúcim hrala do karát aj situácia na trhu práce (t. j. dlhodobý nedostatok pracovnej sily), aj to, že do štrajku sa zapojilo okolo 75 % zamestnancov bratislavského závodu. Podobne, keď v roku 2011 nemocniční lekári podávali hromadné výpovede, aby si vydobyli vyššie mzdy a splnenie ďalších požiadaviek, takisto spájali rôzne formy moci. Do akcie sa zapojila menšina zamestnancov (na začiatku išlo o 2400 lekárov z celkového počtu asi 8000; do konca vydržalo 1200 lekárov), ktorá však bola dobre zorganizovaná v Lekárskom odborovom združení (asociačná moc) a boli v nej silno zastúpené profesie, bez ktorých sa chod nemocnice nezaobíde, napríklad anestéziológovia (moc na pracovisku). Lekári si tiež uvedomovali, že vzhľadom na svoju kvalifikáciu a nedostatok lekárov na Slovensku sú ťažko nahraditeľní (moc na trhu práce).
V nasledujúcich častiach sa pozrieme na to, ako sa v dvadsiatom storočí pracujúci v autopriemysle na celom svete učili zaobchádzať so svojou mocou – najmä tou, ktorá vychádza z pracoviska.
To znamená investície do dlhodobého majetku, ako sú budovy, infraštruktúra, stroje a zariadenia. ↩
Samozrejme, ďalším faktorom je tu samotná pracovná sila, ktorú treba nájsť, zaplatiť, zaškoliť, nechať zapracovať atď. – to všetko nejaký čas trvá. Aj tu zrejme platí, že čím je výroba technologicky náročnejšia, tým menší je manévrovací priestor zamestnávateľa. ↩
V jednej z minulých častí seriálu sme sa už stretli s jej rozlíšením „marxovských“ a „polanyiovských“ bojov. ↩