Prvý deň štrajku

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Ranný autobus číslo 92 je na Patrónke celkom plný. Vezie ľudí do firiem v Lamači, Devínskej Novej Vsi a po okolí. Z veľkej časti ide o zamestnancov Volkswagenu. Jeden z dvojice mladých mužov, pravdepodobne agentúrnych pracovníkov automobilky, prehodí: „Dnes tam budeme ako idioti do druhej.“ Na prvej zo zastávok s označením Volkswagen obaja vystupujú a jednou z brán vchádzajú do podniku. Nečaká ich však bežný pracovný deň: linky dnes budú stáť.

Prichádzame k hlavnej bráne bratislavského závodu, ktorá sa nachádza asi o dva kilometre ďalej, takpovediac „za rohom“ mamutieho areálu. Je krátko pred šiestou a ranná zmena sa už zhromaždila pred fabrikou. Nikde síce nevidno veľký transparent s nápisom „Štrajk!“, ale každý v meste už vie, že sa začína prvý ostrý štrajk v dejinách tejto prevádzky.

Reportáže Karmíny zo štrajku vo VW

Prvý deň (rozhovory: lakovňa, Porsche)
Druhý deň: prvá časť (Radovan Húska, montáž), druhá časť (haloví a linkoví údržbári)
Tretí deň (DHL)
Všetkým zamestnancom VW (1) (zhodnotenie výsledkov štrajku)
Všetkým zamestnancom VW (2) (ako bojovať ďalej?)

Štrajkujúci pískajú a pokrikujú na zamestnancov, ktorí napriek tomu idú do práce. Niektorí z nich sú supervízori a štrajkokazi, iní zase obete vlastného strachu. Ďalší sú v tom celkom nevinne: vo Volkswagene pracujú cez agentúru, takže štrajk sa ich netýka a legálne sa doň nemôžu zapojiť. Alebo sú zamestnancami firmy DHL, ktorá sídli v rovnakom areáli.

„Hej, kam ideš?! Je štrajk!“

Iste to nie je príjemné, ale takéto napätie k štrajkom skrátka patrí.

Zmluvní prepravcovia odvážajú odchádzajúcu nočnú zmenu. Unavení zamestnanci si spoza okien autobusov nahrávajú videá. Nič také na tomto parkovisku ešte nebolo. Stojí tu asi 2500 ľudí, ktorí by za normálnych okolností už boli vnútri. Každý autobus musí prejsť špalierom štrajkujúcich. Každý vodič pritom krátko zatrúbi na znak podpory, niektorí s úsmevom aj viackrát. Za tmavými sklami občas zazrieme, ako niekto zamáva alebo ukáže zdvihnutý palec.

S prejavmi sa čaká na odchod posledného autobusu. Z malého nákladného auta sa štrajkujúcim postupne prihovára predseda Moderných odborov Volkswagen, podpresedníčka, niektorí predsedovia halových výborov a viacerí hostia. Vládne dobrá nálada, ľudia sa smejú, nikto nie je opitý ani príliš vulgárny. Počas jedného z prejavov sa na streche fabriky zjavia postavy v oblekoch. Keď na to rečník upozorní, rýchlo zmiznú, čo vyvolá všeobecnú veselosť. Obrovský, azda najväčší potlesk však zožne odborár z DHL. Hovorí, že zamestnanci tejto firmy štrajk podporujú, hoci sami sa ho nemohli zúčastniť.

Podpresedníčka Moderných odborov postupne vyvoláva jednotlivé oddelenia a ich pracovníci výkrikmi ohlasujú svoju prítomnosť. Podľa decibelov sa zdá, že najväčšie zastúpenie má montáž, ale nechýbajú zástupy zamestnancov z lakovne, oboch zvarovní, lisovne a ďalších veľkých oddelení. Jeden z oslovených robotníkov hovorí, že do štrajku sa zapojilo aj niekoľko zamestnancov administratívy.

Keďže teplota vzduchu každou minútou stúpa, prejavy pravidelne prerušujú krátke prestávky. Využívame ich na rozhovory so zamestnancami. Nikto nechce hovoriť na videozáznam, málokto prezradí aspoň krstné meno. Keď sa však pýtame na podrobnosti – aký je takt linky, ako sa k štrajku postavili supervízori, ako dlho môže fabrika fungovať zo zásob – ľudia sa spravidla rozrečnia.

My to rozbehneme a ide sa ďalej!

Odpovedá muž. Má okolo tridsaťpäť rokov.

Na ktorom oddelení pracujete?

– Robím na novej lakovni.

Ste tu dnes so všetkými kolegami z oddelenia?

– Áno.

Aký je to pocit, prvýkrát štrajk vo Volkswagene?

– No, je to zvláštne, niečo nové. Zatiaľ je to fajn.

Aké sú Vaše očakávania?

– Šestnásť percent.

Ráno sme videli, ako niektorí ľudia išli napriek štrajku do práce.

– Áno, ale to sú buď kolegovia z Audi z Maďarska, alebo kontraktní zamestnanci, ktorí pracujú cez agentúry a štrajk sa ich netýka.

Možno ak vyhráte vy, kmeňoví zamestnanci, bude firma nútená zvýšiť mzdy aj agentúrnym pracovníkom.

– Určite by to malo taký dopad. Myslím si, že náš úspech by pocítilo celé Slovensko. My to rozbehneme a ide sa ďalej. Ďalšie firmy!

Hovorí sa, že ak by Volkswagen štrajkoval dvanásť dní, rast slovenského HDP by klesol o desatinu percentuálneho bodu. Aký je to pocit?

– Je určite dobrý pocit, že my sme tí, ktorí s tým všetkým zamávajú.

Veterán

Pristavujeme sa pri partii robotníkov v rôznom veku.

Vy ste tu sedemnásť rokov?

– Áno.

– On je stará legenda.

– Povedz, koľko zarábaš, tých šesťsto v čistom.

Na akom oddelení pracujete?

– Hala Porsche.

A ste tu dnes všetci?

– Poväčšine áno.

Aké sú Vaše očakávania?

– Že dajú aspoň tých pätnásť percent do všetkých taríf.

Čo hovoríte na novú požiadavku odborov, podľa ktorej by každý zamestnanec postúpil o triedu vyššie?

– Tuto kolegovi by sa to neoplatilo. On čaká na triedu pomaly desať rokov. Nič by tým nezískal.

Zdá sa, že dôvodov na štrajk tu bolo dosť už dávnejšie. Prečo to podľa vás prišlo teraz?

– Možno je to aj tým, že je tu málo ľudí. Nikto tu nechce robiť. Nevedia zohnať ľudí a nevážia si tých, ktorých majú. Je im to jedno, nesnažia sa ich tu udržať.

Takto nafriško

Po ďalších rozhovoroch s mužmi hľadáme nejakú respondentku. Nájdeme štvoricu dám v strednom veku, ktoré sedia pod slnečníkom. Najprv sa okúňajú, no napokon nám dovolia položiť otázku. Odpoveď nás nepoteší:

Z ktorého ste oddelenia?

– To ja nechcem takto nafriško!

Našťastie sa zapojí muž, ktorý stojí opodiaľ a ktorého si dámy evidentne zvolili za svojho hovorcu. Neskôr sa ochotnejšie pripájajú k jeho odpovediam.

– Sme z H2, to je lakovňa.

Aká je tam podpora štrajku?

– Veľká. Deväťdesiat percent.

Ráno sme cez turnikety videli prechádzať ľudí, zamestnancov agentúr. Čo tam teraz robia?

– Sedia, nemôžu robiť nič. Boli to zväčša agentúrni zamestnanci a tiež Maďari z Audi. Agentúrnych a kmeňových zamestnancov je vo firme tak pol na pol.¹

Ako dlho plánujete vydržať?

– Dlho!

Zapojí sa jedna z žien:

– Dokedy sa bude dať!

Až do plánovanej odstávky? (Ďalej odpovedá muž.)

– Odstávka už je! (úsmev)

Ako dlho podľa Vás môže vydržať firma? Myslíte, že viac ako deň?

– To možno áno. Ešte máme nejaké zásoby. Ale už teraz to cítia.

Aký bol postoj supervízorov a nižšieho manažmentu k štrajku?

– Naši supervízori sa k tomu postavili celkom dobre. Tolerovali to. Manažment však musí stáť za firmou, nemôžu sa postaviť za ľudí.

Stretli ste sa s odhováraním od štrajku, prípadne zastrašovaním?

– Ja nie, ale určite tu sú oddelenia, kde ľudí zastrašovali.

Tento štrajk sa netýka len platov. Čo je pre vás okrem platov najdôležitejšie? Ako sa staviate napríklad k tempu práce?

– (ďalšia z žien) S tým nespravíme nič.

– (muž) S tým sa veľmi hýbať nedá. Linky sú nastavené tak, ako sú. Momentálna situácia so zamestnanosťou je taká, aká je.

Na druhej strane je tá situácia priaznivá pre vás, pretože teraz firma nemôže povedať – len si choďte, vonku čaká tisíc ďalších.

– Áno, to je pravda.

Trieda je taká ošemetná vec

Pokiaľ ide o platy, odbory pôvodne žiadali navýšenie všetkých taríf o 16 %. Neskôr z tejto požiadavky ustúpili, žiadajú, aby každý postúpil o jednu tarifnú triedu vyššie. Čo si o tom myslíte? Čo je lepšie?

– Šestnásť percent vám nezoberie nikto. Trieda je taká ošemetná vec… Niektorí ľudia už majú nárok na triedu, ale ak by sa teraz každému zvýšila trieda, celé by sa to týmto ľuďom posunulo, dajme tomu, o dva roky.

Odbory žiadajú aj príspevok na cestovné a bývanie.

– Myslím si, že je to úplne adekvátna požiadavka. Mnohí ľudia cestujú dve hodiny sem, dve hodiny naspäť. Takých ľudí je strašne veľa. Je to určitá kompenzácia pre nich.

Hovno!

Medzičasom sa skončila prestávka v prejavoch. Z korby auta sa kolegom prihovára asi tridsaťročný muž:

– Ahojte. Som Tomáš. Zdravím vás vospolok. Vo Volkswagene pracujem dvanásť rokov. Nastúpil som po strednej škole. Ale – bohužiaľ. Berie sa dnes ohľad na to, že tu niekto pracuje desať, dvanásť rokov, päť, štyri, tri, dva, jeden…? Nechali sme tu našu mladosť, a čo z toho máme?

Z davu sa ozve:

– Hovno!

Tomáš potvrdí: „Hovno. Presne.“

Ďalej sa rozprávame s Katarínou a jej kamarátkou. Obe pracujú v lakovni. Katarína šesť rokov.

Ste tu dnes so všetkými kolegyňami?

– Zapojenosť je u nás deväťdesiatpercentná.

A ktoré oddelenia sa zapájajú menej?

– Zostali tam zväčša údržbári. My, ktorí robíme na linkách, sme tu skoro všetci. Agentúrni sú v práci, lebo sa nemôžu zúčastniť. Ale u nás v lakovni je nás dvadsať a z toho len dvaja sú agentúrni.

Hlavná požiadavka odborov je rast platov. Čo iné Vás v práci trápi?

– Hlavne to vedenie – ako sa k nám správa. Supervízori si nás nevážia. Ide im hlavne o to, aby sme vyrábali. Sme pre nich len čísla.

O práci v lakovni je tiež známe, že je zdraviu škodlivá.

– Áno, ale oni rozprávajú, že nie je. Niektorí ľudia, vrátane mňa, však majú zdravotné problémy, najmä s dýchaním. Ale ak by som prišla s papierom od lekára, že žiadam zo zdravotných dôvodov preložiť na iné oddelenie, tak ma jednoducho vyhodia za bránu a skončila som.

Čo hovoríte na poslednú ponuku manažmentu?

– To, čo by sme dostali my, ľudia na linke, sú len omrvinky. Ak píšu, že dostaneme 112 eur, tak to vôbec nie je pravda. V mojej triede by to bolo nejakých 35 eur mesačne v čistom. To je smiešne – na to, že sme najlepší zamestnávateľ na Slovensku a vyrábame také modely, aké vyrábame.

Stretli ste sa pred štrajkom s nejakým zastrašovaním, odhováraním zo strany vedenia?

– U nás na linke sa to nedialo. Iba tak takticky – chodili letáky od šéfovcov. Ale osobne nie. Viem však, že na iných halách, napríklad na montáži, sa to dialo.

Do závodu dnes nastúpili najmä agentúrni zamestnanci. Čo tam podľa vás v tejto chvíli robia?

– Sedia a nudia sa. Robiť sa určite nedá. Dvaja ľudia na linke v lakovni nespravia nič.

Ako dlho to môže firma vydržať?

– Ja si myslím, že už zajtra by to mohlo byť vyriešené. Zásoby stačia možno na jeden, na dva dni. Na týždeň určite nie.

A na ako dlho ste pripravená Vy? Až do odstávky?

– Možno aj do odstávky. To už je iba týždeň.

O koľko peňazí prichádzate každým dňom štrajku?

– Je to tých tridsaťpäť, štyridsať eur. Čiže za ten týždeň takých stopäťdesiat. Keby sme vyhrali, tak sa to hneď vráti.

Prvé štrajkové ráno v najväčšej a najmodernejšej automobilke na Slovensku sa pomaly mení na horúce predpoludnie. Utekáme nielen pred slnkom, ale aj za vlastnými pracovnými povinnosťami.

Pri druhej bráne pristúpi do autobusu dvojica žien. Zrejme agentúrne zamestnankyne, možno upratovačky. Jedna veľmi mladá, druhá vyzerá na preddôchodkový vek. V skutočnosti možno nemá viac ako päťdesiat, ale takto sa človeku odvďačí práca na zmeny. Sadajú si vedľa seba, asi ide o matku s dcérou. Rozprávajú sa celkom potichu, až šepkajú. Na ďalšej zastávke už obe spia.

Pokračovanie zajtra.