„Ak by prišiel divoký štrajk, tak by bol určite úspešný.“

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V prvej časti rozhovoru s Martinom z Kie sme sa rozprávali o organizácii práce, platoch a meniacich sa podmienkach v továrni. V druhej, záverečnej časti sme sa pýtali na medziľudské vzťahy, činnosť odborov a priebeh posledného kolektívneho vyjednávania…

Ako funguje nábor nových zamestnancov?

„Kariéra zavináč kia bodka sk“ (úsmev). Kia tiež má svoj systém duálneho vzdelávania. Pokiaľ ide o špecialistov, spolupracujú so Žilinskou univerzitou.

Myslíš si, že sa v súčasnosti ľudia boja o prácu?

Mladí evidentne nie. Neviem si predstaviť trošku zručnejšieho, šikovnejšieho človeka, ktorý by si teraz v regióne nevedel nájsť nijakú prácu.

Aj ty si ešte stále mladý. Ako vidíš svoju dlhodobú perspektívu? Myslíš, že tam vydržíš viac ako desať rokov?

Poznám chalanov, ktorí tam robia aj desať rokov, takže vydržať sa to dá.

Čo tam ľudí drží?

Veľkú úlohu hrá to, že lepšiu robotu by v regióne asi nenašli. A po tých rokoch už majú celkom slušné peniaze. No poznám aj ľudí, ktorí tam pracovali dlhšie ako ja, a odišli do horšie platenej práce. Chlapi, ktorí sú z Liptovského Mikuláša alebo z Trstenej, vezmú aj slabšie zaplatené miesto, ak potom nemusia každý deň dve hodiny dochádzať.

Fabrika zabezpečuje dopravu zamestnancom zo vzdialenejších obcí?

Áno. Autobusy sa riadia cenníkom samosprávneho kraja a z dvoch tretín na ne prispieva zamestnávateľ. Tie najvzdialenejšie mestá sú Liptovský Mikuláš, Trstená, Považská Bystrica, Rajec. Chalani z Trstenej vstávajú na rannú okolo pol štvrtej ráno a domov prídu okolo štvrtej.

Ľudia, ktorí dochádzajú, dostávajú nejakú kompenzáciu za cestovanie?

Nie, na cestovné ani ubytovanie firma zvlášť neprispieva. Existuje však systém benefitov na podporu bývania. Každý rok vyberú 75 ľudí, ktorým päť rokov platia okolo 25 € z hypotéky. Sú tam nastavené určité kritériá – počet detí, služobný vek, hodnotenie a podobne. Ja som sa do toho zapojil už tretí rok po sebe, a naposledy som skončil tuším na 360. mieste. Veľa bodov ti tam urobí počet detí, ale keďže ich mám nula, tak ma predbehli aj chlapi a baby, čo sú vo firme kratšie.

Má Kia vlastné ubytovne?

Nie. Teraz tu máme chalanov z Bulharska, ktorí pracujú cez slovenskú agentúru. Ubytovanie im zabezpečila agentúra, ale ľudia z Kie si boli preveriť kvalitu ubytovania.

Už sme spomínali firmu Glovis, ktorá má v Kii na starosti logistiku. Čo vieš o pracovných podmienkach jej zamestnancov?

Mzdy sú tam nižšie. Keďže je to iná firma, majú vlastný systém tarifných tried. V Glovise pôsobí základná organizácia OZ KOVO, tak ako u nás. Majú asi 200 členov. Odbory vo všetkých týchto externých firmách čakali na výsledok posledného vyjednávania v Kii, pretože pre nich je to dôležitý signál. To, čo sa podarilo vyjednať u nás, je pre nich základom pri formulácii požiadaviek vo vlastnom vyjednávaní.

A čo ďalšie firmy, ktoré pôsobia v závode? Aké sú tam podmienky?

Pokiaľ ide o mzdy, najviac sa zarába v Kii. Potom podľa mňa nasleduje Mobis, Glovis, HMSK Logistics, HMSK a nakoniec Adampol a Pac-tra. V posledných dvoch menovaných nemajú odbory.

Okolo Kie existuje v regióne celá sieť dodávateľov. Aký kredit majú tieto firmy medzi ľuďmi?

Sú vnímaní ako minimálne o triedu horší zamestnávatelia.

„Ako hlboko musí klesnúť oddelenie PR nadnárodnej korporácie, keď na prezentáciu firmy používa falošné profily na sociálnej sieti?“

Zamestnanci Kie v diskusiách na internete často spomínajú „oddelenie Harmony“. Mohol by si vysvetliť, o čo ide?

Je to sieť miestností, ktoré sú v každej výrobnej hale. Zamestnanec tam môže prísť a dať nejaký podnet, sťažnosť a podobne. Je to súčasť oddelenia vzťahov so zamestnancami. Harmony vzniklo preto, lebo prišli odbory. Kia by samozrejme nepriznala, že to je reakcia na odbory, ale je to tak. Ide im o to, aby sa odbory nestali efektívnejším kanálom na riešenie problémov, než sú ich vlastné štruktúry. Má to však aj svoje výhody – keď niečo potrebuješ vybaviť, napríklad príspevok na svadbu a podobne, tak nemusíš chodiť do Pentagónu, teda do hlavnej administratívnej budovy, ale ideš na najbližšie pracovisko Harmony. No pokiaľ ide o sťažnosti, tak netreba čakať, že sa pomocou Harmony dosiahne nejaká napráva.

Kto tvorí personál Harmony?

Sú to zamestnanci z Oddelenia vzťahov so zamestnancami. Sú to zväčša mladí ľudia, personalisti. Napríklad teraz prišla jedna nová kolegyňa, absolventka psychológie.

Na Facebooku si veľkú popularitu získala stránka Priznania KIA zamestnancov. Čo na ňu hovoríš?

Naozaj netuším, kto by v tom mohol mať prsty, ale je dobré, že to existuje. Aj počas kolektívneho vyjednávania to bol dobrý komunikačný kanál. Keď sme boli pred sprostredkovateľkou, spomínala, že vedenie Kie je smutné z toho, že sa na Facebooku takto šíria interné veci. V tom období sa tam začali objavovať aj fejkové profily, ktoré zastávali názory firmy. Bolo očividné, že to píšu študovaní ľudia z Kie. Ako hlboko musí klesnúť oddelenie PR nadnárodnej korporácie, keď na komunikáciu a prezentáciu záujmov firmy používa falošné profily na sociálnej sieti?

Dá sa povedať, že existuje čosi ako „komunita“ zamestnancov Kie? Ste priatelia, stretávate sa mimo práce?

Samozrejme, nejaké väzby existujú a vznikajú prirodzene. Povedal by som, že ľudia na linkách držia spolu. Na druhej strane, myslím si, že niekde sa supervízori snažia umelo vytvárať rozbroje. Na našej linke je to však bez problémov.

Máš prehľad aj o rodinných, osobných veciach, čo riešia kolegovia?

Áno, ja som celkom komunikatívny človek a pochodil som niekoľko liniek, takže mám v práci veľa väzieb. Z tohto hľadiska mi práca v Kii dala veľa. Dokonca aj s ľuďmi, ktorí medzičasom odišli, som zostal v kontakte.

Tieto vzťahy medzi zamestnancami fungujú naprieč celou fabrikou, alebo sa poznajú len ľudia z rovnakých liniek či hál?

Žilinčania, ktorí tam robia, sa často poznajú, lebo na seba môžu naraziť aj mimo práce. Žilina je malé mesto.

Usiluje sa aj firma nejakým spôsobom budovať komunitu, utužovať vzťahy?

Firma razí líniu „Kia Family“. Všetci sme vraj jedna rodina. Zaslúžilí zamestnanci sa občas dostanú na výlet do Kórei. Na konci roka nám preplatia nejaké to posedenie, vtedy ideme s celou partiou na pivo. Organizuje sa aj „Kia Family Day“, čo je vlastne taký deň otvorených dverí, keď zamestnanci môžu prísť s rodinami do závodu. Sú tam kolotoče, policajti robia ukážky zásahov a tak. Ak má niekto malé deti, asi je to fajn. Pre mňa to nie je.

V posledných rokoch na Slovensku rastie počet zamestnancov zo zahraničia. Ako je to v Kii?

Firma nabrala asi päťdesiat ľudí z Bulharska. Oficiálne len na preklenutie obdobia, počas ktorého sa ľudia zo Slovenska zaúčajú v Kórei. Niektorí Bulhari už odišli, lebo sa im tu nepáčilo, iní zostali. Vraj sa však veľmi „neosvedčili“ – údajne dali koordinátorovi z pracovnej agentúry po papuli, lebo im nedoniesol peniaze. Firma by vraj teraz chcela skúsiť Srbov, ale tam je zase administratívny problém v tom, že Srbsko nie je členom Európskej únie.

A okrem týchto pár desiatok?

Pracuje u nás zopár Ukrajincov, ale tých by sme spočítali na prstoch dvoch rúk.

Aké sú vzťahy medzi domácimi a zahraničnými zamestnancami?

Nuž, na Slovensku máme dosť veľký problém s tou debilnou, xenofóbnou mentalitou, podľa ktorej vraj cudzinci na rozdiel od nás nevedia robiť. Čo je nezmysel, napríklad kolegovia z Bulharska boli normálne zaškolení, dostali manuály v bulharčine a pracujú.

Pracujú v Kii aj Rómovia?

Áno, je ich možno pár desiatok. Nejaké väčšie problémy z toho nie sú, ale tá stupídna mentalita sa prejavuje aj v tomto. Na lakovňu prišiel robiť jeden Cigán a pre niektorých to bola najväčšia atrakcia. Aj mi toho chalana bolo ľúto, lebo sa musel cítiť hlúpo. Samozrejme, na druhý deň už neprišiel. Ani ja by som na jeho mieste neprišiel.

Myslíš si, že xenofóbne a rasistické postoje sú medzi zamestnancami Kie zastúpené vo väčšej miere než v bežnej slovenskej populácii?

Nie, povedal by som, že tak priemerne. No keďže na Slovensku sú tieto postoje vo všeobecnosti dosť časté, podobné je to aj v Kii. Počas vyjednávania niekto na Facebooku odborom napísal, „Držím vám palce, odborári! Dúfam, že nás nezradíte! Na stráž!“. Skrátka, riadny mentál (smiech).

„Ak by prišiel divoký štrajk, tak by bol určite úspešný. Čo však chýba, to sú skúsenosti a motivácia bojovať.“

Výroba automobilov je veľmi citlivá na hladkú súčinnosť všetkých oddelení. Má žilinský závod nejaké kľúčové miesta, v ktorých je zraniteľný?

Jeden človek, ktorý vypadne, sa vždy dá nahradiť. Keď sa pokazí napríklad striekací robot v lakovni, a firma vie, že to dokážu opraviť do piatich minút, tak tie komponenty jednoducho pokračujú nenastriekané. Po oprave sa otočia a nastriekajú sa. No keď sa kdekoľvek na linke napríklad pretrhne reťaz, vtedy nič sa nedá robiť, linka stojí, spolu so všetkými linkami pred ňou. Tie za ňou môžu dokončiť to, čo stihlo prísť, ale potom sa takisto zastavia.

Čo by sa stalo, ak by celý tím prerušil prácu, napríklad pri divokom štrajku? Dokáže firma narýchlo zvolať ľudí?

Nie. Tak ako by som ja nevedel ísť na montáž, tak by nemohol mňa nahradiť niekto z montáže.

To znamená, že firma by sa musela obrátiť na ľudí, ktorí sú v tom čase mimo práce.

Áno. Práve o to sme sa opierali pri plánovaní štrajku počas posledného kolektívneho vyjednávania. Mali sme podchytené niektoré kritické linky, ktoré si vyžadujú zaškolenie. Ak by sa tie zúčastnili štrajku, tak všetci ostatní si môžu posadať na debničky a sedieť. Napríklad by to nešlo bez toho, aby sme my striekali karosérie. Na druhej strane, z tých troch zmien by možno dokázali poskladať šesť ľudí, ktorí by boli ochotní robiť. Vtedy by už bolo na odboroch, aby sledovali, či sa dodržiavajú predpísané postupy, bezpečnostné prestávky a podobne, a týmto spôsobom zabránili pokračovaniu vo výrobe.

Vieš si predstaviť, že by sa vo firme niečo dosiahlo divokým štrajkom, mimo kolektívneho vyjednávania?

Niečo také sme tu už aj mali. Na dverovej linke sa asi pred poldruha rokom odohrala taká menšia sabotáž výroby – ľudia sa dohodli, že neprídu na nadčas. Spôsobilo to značné problémy. Dopadlo to tak, že týchto zamestnancov potom poprehadzovali na rôzne linky. Myslím si, že spôsob, akým je to v tejto firme zorganizované, nám dáva veľa možností, ako bojovať. Všetko je just-in-time, stále vchádzajú a vychádzajú kamióny. Stačí, ak zablokuješ dve vrátnice, a je po výrobe. Ak by prišiel divoký štrajk, tak by bol určite úspešný. Čo však chýba, to sú skúsenosti a motivácia bojovať.

Ak by sa predsa len našla skupina odhodlaných, myslíš si, že by sa k nim spontánne pridali aj ostatní?

Nie je to úplne isté. Počas vyjednávania však nastal moment, keď sa to mohlo podariť. Ľudia boli naštvaní.

A ak by sa do takejto akcie pustili zamestnanci u niektorého dodávateľa, ochromili by aj závod Kie?

Áno, vždy je čosi na sklade, ale ak by dôležitý dodávateľ štrajkoval napríklad tri dni, tak by výroba nijako nemohla pokračovať.

Spomínal si, že pracovné podmienky sú u dodávateľov horšie než v Kii. Ako si vysvetľuješ, že zamestnanci tam zatiaľ nepristúpili na tvrdšie nátlakové akcie?

Ja neviem. Dúfam, že to tak nie je, ale možno skrátka máme takú mentalitu. Mimochodom, Kia razí takú líniu, že ak si už raz robil v Kii, druhýkrát ťa tam už nevezmú, pretože už si raz nepreukázal lojalitu firme. Po minulé roky to však celkom neplatilo, pretože keď bol na niektorých výrobných oddeleniach veľký problém s nedostatkom zamestnancov, firma prejavila záujem aj o tých, čo v minulosti odišli. Mnohí z tých, čo odišli z Kie, skončili u týchto dodávateľov. U všetkých je to horšie než v Kii – aj z hľadiska nárokov na zamestnancov, aj preto, lebo tam často nemajú žiadne odbory, len zamestnanecké rady.

Aká je pozícia slovenského závodu v rámci celého koncernu Hyundai-Kia?

Myslím, že žilinská fabrika štyrikrát po sebe získala titul najúspešnejšieho závodu v koncerne. Máme najlepšiu produktivitu a pokrývame európsky trh.

To zrejme znamená, že firma s týmto závodom dlhodobo počíta.

Áno, myslím si, že aj napriek všetkým tým problémom, ktoré im tu v budúcnosti počas vyjednávania narobíme, sa im to stále vyplatí (úsmev).

„Jeden chlapík počas vyjednávania ukázal médiám výplatnú pásku. Firma sa mu odvďačila tým, že počas troch ďalších mesiacov mal nulové osobné ohodnotenie.“

Odkedy fungujú odbory v Kii?

Myslím, že je to desať rokov.

Už si spomínal, že odbory pôvodne „nemali vzniknúť“. Čo to znamená?

Firma robila všetko pre to, aby nevznikli. Machyna raz spomínal, že Kia ponúkala OZ KOVO desaťtisíc eur za meno šéfa výboru. Niektorí chlapi mi vraveli, že firma im núkala desaťmesačné odstupné, ak tie odbory nezaložia a odídu. A vraj bola taká dohoda aj s Pavlom Ruskom, vtedajším ministrom hospodárstva, že tam skrátka nebudú odbory.

Ako sa zamestnanci Kie stavajú k odborom?

Máme okolo 860 členov, čo pri počte zamestnancov okolo 3600 nie je veľa. U mladých ľudí nie je veľký záujem o odborovú činnosť. Lenže to je aj dôsledok prezentácie odborov. KOVO je starý, skostnatený aparát. Machyna a jeho bratríčkovanie sa s Richterom… To pre mladých ľudí nie je zaujímavé. V súvislosti s posledným vyjednávaním však vstúpilo veľa nových ľudí. Konečne videli, že to má nejaký zmysel. Samozrejme, niektorí už potom nezaplatili a museli sme ich vyradiť. No iní zostali a priniesli nové nápady a návrhy.

Nemôže nízka organizovanosť súvisieť napríklad s výškou členského?

Minimálna výška členského je päť eur mesačne. Áno, objavujú sa aj názory typu „Keby to boli tri eurá, tak o tom porozmýšľam…“, ale to je len taký alibizmus.

Koľko odborárov je uvoľnených z práce na výkon odborovej činnosti?

Len jeden na celý závod, čo je málo. Organizácia sa teraz snaží, aby pribudli ešte dvaja.

Sú v odboroch aj nevýrobní zamestnanci?

Nie. Možno jeden špecialista. Práca v kancelárii je síce iná ako výrobe, ale ani oni sa určite nemajú ako v bavlnke. Nech teda vstúpia do odborov a môžeme začať riešiť aj ich problémy. Mimochodom, po poslednom vyjednávaní tu bol aj pokus založiť „žlté odbory“, ktoré by sa opierali práve o administratívnych pracovníkov.

Organizujú odbory vo fabrike nejaké stretnutia so zamestnancami?

Nie, ale predseda výboru je k dispozícii a kto chce, môže sa za ním zastaviť. Počas posledného kolektívneho vyjednávania sa konali aj väčšie zhromaždenia v areáli závodu. Povedalo sa päť-šesť viet a hromadne sme išli k vrátnici. Zúčastnili sa aj zamestnanci Glovisu. Svojím spôsobom je to prevratné, lebo na Slovensku si zatiaľ nikto nedovolil zorganizovať takéto zhromaždenie v areáli závodu. Vyhýbali sme sa označeniu „demonštrácia“, vždy sme hovorili o „podpornom zhromaždení“, aby si to nikto nemohol vysvetliť nejako po svojom.

Nemyslíš si, že intenzívnejšia práca so zamestnancami, napríklad pomocou pravidelných stretnutí, by mohla posilniť organizovanosť?

Myslím, že nie. Ľudia nechápu, prečo by sa vôbec mali odborovo organizovať. Pre nich odbory znamenajú najmä kolektívne vyjednávanie. To sú ochotní raz za čas podporiť. A ja proti takému postoju nič nemám. Mám však problém s tým, ak niekto nadáva na odbory, ale potom je spokojný s vyšším platom.

Globálna ekonomická kríza, ktorá sa začala v roku 2008, sa neskôr stala významným tromfom v rukách zamestnávateľov – využívali ju v argumentácii proti zvyšovaniu miezd. Robila to aj Kia?

Áno, a stále to platí. V prvých dvoch kolách kolektívneho vyjednávania si obe strany odrapkajú tieto klasické kecy. Každá zo strán však vie, že tých druhých to nezaujíma. Aj my si uvedomujeme, že firma dobre vie, ako nočná práca vplýva na zamestnancov. Ale máme v prezentácii taký slajd, aby to tam zaznelo. Takže aj oni takto vždy hovoria o krízach. A teraz im pribudli aj nové dôvody – Brexit, ropa, sankcie voči Rusku. Akýkoľvek výkyv na trhu sa dá takto použiť.

Vie sa vo fabrike o tom, čo sa deje v iných závodoch?

Máme celkom dobrú komunikáciu so závodom Hyundai v Nošoviciach. Rysujú sa aj bližšie kontakty s PSA v Trnave.

A čo vzdialenejšie prevádzky Kie či Hyundai?

Informácie o dianí v zahraničí dávame na Facebook. Vie sa napríklad o tom, že nedávno mali v kórejskej Kii štrajkovú pohotovosť. Kto chce, je informovaný.

Vydávajú kiácke odbory vlastné podnikové noviny?

Nie. Príležitostne vychádza Kovák Kiák. Počas vyjednávania sme vydali niekoľko mimoriadnych čísel, ktoré sme rozdávali a vhadzovali do skriniek v šatni.

Vstupujú odbory aj do riešenia každodenných problémov, ktoré sa priamo netýkajú kolektívneho vyjednávania?

Do toho sa, samozrejme, vstupuje, napríklad v otázke chorôb z povolania. Alebo obťažovanie, diskriminácia… To sa niekedy vyskytne, najmä voči ženám. Aj firma má snahu riešiť takéto problémy, ale je dobré, ak sa do toho oprú aj odbory. Aj tu však platí, že odbory sú len také silné, akí silní sú ich členovia.

Sú v závode nejaké haly či linky, kde je odborová organizovanosť výrazne vyššia než inde?

Motoráreň je dobre organizovaná. Súvisí to s prácou – ľudia sú tam dosť nespokojní. Podobne aj na montáži.

Snaží sa firma aktívne komplikovať prácu odborárom?

Svoje zákonné povinnosti si firma plní. Keď však ide o to, vyjsť odborom v ústrety, poskytnúť nejaké výhody, alebo urobiť niečo, čo by mohlo byť vnímané ako úspech odborov, to si už strážia. Bežná komunikácia prebieha celkom na úrovni, ale počas vyjednávania nebola vždy slušná. Keď sa rokovaní zúčastňoval zástupca Zväzu strojárskeho priemyslu, padali aj vulgarizmy, atmosféra bola konfrontačná. Keď pri poslednom vyjednávaní hrozil štrajk, snažili sa ľudí odstrašiť výhražným letákom, na ktorom stálo: „Pozor! Účasť na štrajku nie je anonymná!“ (smiech). Jeden chlapík počas vyjednávania ukázal médiám svoju výplatnú pásku. Firma sa mu odvďačila tým, že počas troch ďalších mesiacov mal nulové osobné ohodnotenie. Zdôvodnili to tým, že kazí dobré meno firmy.

A ako je to s kanceláriou odborov, prečo nie je v areáli závodu? Je to nejaký „naschvál“ zo strany firmy, alebo to má objektívne príčiny?

Kia robí všetko pre to, aby minimalizovala zásluhy odborov. Kancelária je jednou z mnohých prekážok vo fungovaní odborovej organizácie. Firma tiež prostredníctvom asi dvoch stoviek supervízorov posúva ľuďom klamlivé informácie o práci odborov. Dôvody, prečo to robí, sú jasné – želá si poslušných zamestnancov, ktorí slepo počúvajú príkazy nadriadených a nepoznajú svoje práva, len povinnosti.

„Tu sú regióny ako Orava a Kysuce, kde bola dlhodobo chudoba. Ľudia majú mentalitu typu ‚Váž si, čo máš‛.“

Výsledkom kolektívneho vyjednávania bol dodatok ku kolektívnej zmluve, ktorým sa plošne zvýšili mzdy o 75 € vo všetkých tarifných triedach. V najnižšej triede išlo o asi 11 % nárast, v najpočetnejšej triede D sa mzdy zvýšili o 8,8 %. Odbory počas kolektívneho vyjednávania vyhlásili štrajkovú pohotovosť. Bola v Kii prvá?

Nie, táto bola už druhá. A práve na základe skúseností z tej prvej sme to dotiahli do konca, ktorý bol z môjho pohľadu veľmi úspešný. Rovnako to vidí veľká väčšina zamestnancov. Samozrejme, vždy tu bude časť radikálov. Tí sa k tomu postavili tak, že odbory ich vo vyjednávaní zradili, lebo prijali ponuku firmy. Asi silou-mocou chceli stáť pred fabrikou a mávať vlajočkami. Áno, treba byť nespokojný, lebo to je motor, ktorý nás ťahá ďalej. No treba sa k tomu postaviť racionálne. A potom je tu aj skupina ľudí, ktorým je to úplne jedno. Ešte nikdy sa však nestalo, že by niekto po vyjednávaní prišiel na personálne a povedal, že tie peniaze nechce. Ľudia hovoria, „Máme dosť peňazí, čo sa tam odborári zase hrajú na vyjednávačov.“ No potom, keď sa niečo vyjedná, idú spokojne na dovolenku do Bulharska. Každopádne, posledné vyjednávanie bolo pre nás veľkou skúsenosťou. Pre samotných ľudí, ale aj pre ľudí „v jadre“ odborov.

Prečo odbory žiadali zvýšenie o absolútnu sumu, a nie o percentá?

Naša posledná požiadavka bola percentuálna – to firma sa nakoniec rozhodla pridať paušálne. Je to však zložitejšie. My sme do vyjednávania pôvodne išli s požiadavkou na pevnú sumu. Firma potom začala argumentovať tým, že takýmto zvyšovaním sa znižujú rozdiely tarifnými triedami, a teda aj medzi stupňami kvalifikácie.

…čo je z hľadiska pracujúcich v poriadku, lebo sa tým zmenšujú rozdiely medzi nimi a môže to upevniť jednotu.

Áno. Preto firma chcela, aby sme sformulovali požiadavku v percentách. Navrhli sme teda desať percent. Nakoniec sa do toho nejako zamotali a navrhli paušálny prídavok. Ten argument o rozličnej kvalifikácii už zrazu nebol dôležitý. Každopádne, my sme do vyjednávania išli s tým, že chceme skokové zvýšenie, a to sa podľa mňa aj podarilo.

Mohol by si zrekapitulovať, ako sa odohrala štrajková pohotovosť?

Počas vyjednávania, keď sme už boli pred sprostredkovateľom, sme zorganizovali stretnutie v Hoteli Slovakia [konalo sa 19. 3. 2017, pozn. red.]. Podporu nám prišiel vyjadriť aj kolega z detvianskych strojární. Samozrejme, prišiel aj Machyna a celá táto banda. Na stretnutí sa rozhodlo, že na druhý deň vstupujeme do štrajkovej pohotovosti. Vyjednávanie pokračovalo. O dva týždne, 2. apríla, sa konala konferencia v Dome odborov. Tam sa už distribuovali podpisové hárky na súhlas so štrajkom. Aj tam bol Machyna, a spája sa s tým ďalšia taká teatrálna záležitosť. Možnože to tak bolo, ale mne to prišlo vrcholne teatrálne až trápne. Zazvonil mu telefón, on zahlásil, „To musím zdvihnúť!“, a vyšiel von. Keď sa vrátil, hovorí, „Volal mi premiér, že teda aby sme to vyskúšali nejako…“ No hrozné! Rozdali sa teda podpisové hárky, nálepky, informačné letáčiky. Na druhý deň, v pondelok, malo byť ďalšie podporné zhromaždenie v areáli firmy. Potom mi však volal predseda, že o deviatej večer ideme vyjednávať. Boli sme tam do tretej ráno. Tam sa uzavrela dohoda. Ak by sme pokračovali ďalej, od pondelka by sa zbieral súhlas so štrajkom a išlo by sa odznova od nových požiadaviek. Vtedy u viacerých našich vyjednávačov zavážilo to, či by sme pre nejakých desať eur navyše dokázali postaviť ľudí štrajku. Ja si myslím, že nie. Tak sme prijali ponuku firmy. Na druhý deň sme chodili po závode a informovali o výsledku. Ako hovorím, väčšina ľudí bola spokojná. Vraj sa našli aj takí, ktorí vraveli, že ak by odbory nevzali túto ponuku, tak vystúpia z odborov. Boli aj také názory, že to už zbytočne hrotíme.

Aktuálna tarifná tabuľka, ktorá vzišla z tohtoročného kolektívneho vyjednávania.

Počítali ste v prípade štrajku aj s podporou zo strany odborového zväzu?

Machyna hovoril, „Jasné, ideme do toho, zriadime tu odborársku centrálu, stiahnem sem pracovníkov odborového zväzu z Bratislavy…“ Každopádne, ak by na to prišlo, my ako základná organizácia máme určité rozhodovacie právomoci a on sa do toho nemá čo montovať. Skrátka, ak ideme do štrajku, tak ideme, a odborový zväz nás má podporiť. Navyše, bolo pred voľbami predsedu, takže Machyna by určite spravil všetko preto, aby bol štrajk úspešný.

Machynovo počínanie je zaujímavé aj v kontexte iných faktov. Je známe, že spoločnosti Kia a Mobis poskytli OZ KOVO finančný dar vo výške asi stotisíc eur. Čo si o tom myslíš?

To je skrátka úplatok, nie príspevok na fungovanie. Nechápem, prečo to v odborovom zväze nikto neriešil.

Ako sa k tomu staviate ako základná organizácia? Neuvažujete nad tým, že by ste sa od OZ KOVO osamostatnili?

Myslím, že nie. KOVO treba reformovať a robiť to modernejšie, pozerať sa na západ. Smolinský síce veľa natára a podľa mňa je karierista, ale má pravdu, keď hovorí, že nie je dobré, ak sa odbory bratríčkujú s politickými stranami. To ľudí štve a mňa tiež. Zažil som odborársky míting v Žiline, ešte počas Radičovej vlády. Machyna tam vykrikoval, že „Nie sú tu len zlí politici, sú tu aj takí, ktorí to myslia dobre!“. A bol tam Ondruš zo Smeru. To je niečo, čo nemá šancu zaujať mladých ľudí. A tí starší sú zvyknutí na ROH – že dostanú nálepky a pôjdu na rekreáciu.

„Zostalo veľké očakávanie do ďalšieho roka. Ľudia už nebudú spokojní, ak najbližšie zvýšenie bude len o 32 eur, ako to bývalo. Čakajú, že to bude minimálne päťdesiat.“

Aký ohlas mal v továrni štrajk vo Volkswagene?

Na veľa ľudí to zapôsobilo. Bol to najväčší štrajk a v automobilke prvý. Myslím si, že Smolinský to dotiahol až do konca, teda do štrajku, lebo mu nič iné nezostávalo. Musel si upevniť pozíciu u členskej základne, ktorá prestúpila z KOVO do MOV. Vzhľadom na výsledky sa mi však zdá, že to bolo veľa kriku nič. Každopádne, držal som palce tým chlapom a babám. Už len to, že sa to stalo, bolo dôležité.

Ako vidíš rozdiely medzi Volkswagenom v Bratislave a Kiou v Žiline?

Myslím si, že prostredie, ktoré je v Bratislave celkovo liberálnejšie, vplýva aj na tieto veci. Ľudia sa tak neboja ozvať. Tu sú regióny ako Orava a Kysuce, kde bola dlhodobo chudoba. Ľudia majú mentalitu typu „Váž si, čo máš“. Na druhej strane, historicky bývali v Žiline veľké štrajky. Boli tu textilné závody, štrajkovalo sa tu za Slovenského štátu, ale aj v deväťdesiatych rokoch… Stálo by to za nejakú sociologickú analýzu, porovnať postoje zamestnancov tu a v Bratislave.

Mimochodom, „Moderné odbory“ už v vznikli aj v trnavskej automobilke. Čo si myslíš o tejto ceste, teda o zakladaní „alternatív“ voči OZ KOVO?

To je ťažké. V OZ KOVO sa teraz znova zabetónoval Machyna, lebo vyhral voľby. Odborový zväz by sa však možno ešte dal reformovať zvnútra. A na druhej strane, Smolinský sa podľa mňa už vidí ako šéf veľkých Moderných odborov na celom Slovensku. Z kaluže do blata…

Kedy bude ďalšie vyjednávanie? V marci, apríli 2018?

Prvý návrh sa dáva už v novembri, pričom firma má mesiac na odpoveď. Tá prvá odpoveď je skôr formálna. Reálne vyjednávanie sa začne vo februári, v marci.

Myslíš si, že sa podarilo zachovať niečo z atmosféry, ktorá v závode vznikla počas kolektívneho vyjednávania?

Zostalo veľké očakávanie do ďalšieho roka. Zdá sa mi, že ľudia už nebudú spokojní, ak najbližšie zvýšenie bude len o 32 eur, alebo 28 eur, ako to kedysi bývalo. Čakajú, že to bude tých päťdesiat a viac eur.