Štrajk-neštrajk (2. časť)

• ↻ Srpska verzija

Článok sme 10. 7. aktualizovali a spresnili v ňom údaje o počte zamestnancov firmy, o postavení zahraničných pracovníkov, o výrobnom takte a o výške príjmu monitorov.

V minulej časti tohto seriálu sme sa z pohľadu zamestnancov zaoberali výsledkami štrajku vo Volkswagene, ktorý sa odohral v júni 2017. O rok neskôr, v júni 2018, sa zdalo, že PSA bude po VW druhou automobilkou na Slovensku, ktorá zažije hromadné prerušenie práce. Tamojšie odbory po dlhom kolektívnom vyjednávaní spustili hlasovanie o štrajku. Bolo však neúspešné, pretože sa na ňom nezúčastnil dostatočný počet zamestnancov. Čo sa stalo? A čo si o tom myslia radoví pracovníci firmy?

V tejto časti zhrnieme základné fakty a sprostredkujeme pohľady niekoľkých zamestnancov PSA – tých domácich, ale aj tých zo Srbska. Najprv stručne zrekapitulujeme nedávnu históriu vyjednávaní vo fabrike, ktorú potom porovnáme s vývojom v ostatných automobilkách. Napokon sa pozrieme na súčasnú situáciu a na ponaučenia, ktoré z nej podľa nás vyplývajú.

Dedičstvo roku 2015

Koncern Groupe PSA je dnes druhý najväčší európsky výrobca automobilov. Tak ako iné automobilky, aj Peugeot-Citroën pred desiatimi rokmi postihla kríza, ktorá sa v tomto prípade ešte prehĺbila v roku 2012. Koncern až do roku 2015 písal červené čísla a vo Francúzsku prepustil tisíce ľudí. Trnavská automobilka počas krízy obmedzovala výrobu, skracovala pracovný čas a po dohode s odborármi aj zmrazovala rast miezd. Obdobu flexikonta tu zaviedli už v roku 2008.¹ Dnes je u nás PSA známa relatívne nižšími mzdami, horšími pracovnými podmienkami a vyššou fluktuáciou oproti ostatným dvom podnikom, ktoré tu aktuálne vyrábajú autá.² K dôvodom nespokojnosti zamestnancov a zamestnankýň patrí aj to, že v PSA až donedávna neexistovali tarifné triedy ako v ostatných automobilkách. Nebolo výnimočné, ak dlhoročný zamestnanec pracoval za rovnaké peniaze ako nováčik.

V PSA pôsobí základná organizácia OZ KOVO. Svoju prvú kolektívnu zmluvu podpísala už v roku 2007, asi pol roka po spustení sériovej výroby. Štrajkovú pohotovosť však fabrika prvýkrát zažila až počas kolektívneho vyjednávania v roku 2015. Zamestnávateľ vtedy ponúkal zvýšenie miezd operátorov o 27 eur a zavedenie príplatkov za flexibilnosť. Odbory žiadali zvýšenie základných miezd o 9 %. Na zhromaždenie v areáli fabriky, ktoré sa konalo v marci, prišlo podporiť túto požiadavku asi dvesto zamestnancov. Ďalšie kolá vyjednávania priniesli jej úpravu na plošné zvýšenie miezd o 60 € od januára 2016 a vyplatenie jednorazového príspevku vo výške 500 €.

V apríli 2015 do rokovaní vstúpil mediátor poverený Ministerstvom práce, no neúspešne. Mesiac nato odborári začali zbierať podpisy na podporu štrajku. V júni zorganizovali protestný pochod Trnavou, ktorého sa zúčastnili stovky ľudí. Dva dni pred ohláseným začiatkom štrajku však odbory nečakane oznámili, že sa s firmou dohodli. Základné platy sa zvýšili o 30 eur a zaviedla sa mesačná prémia (15 €) či štvrťročný bonus (75 €). Súčasťou dohody bol aj mimoriadny príplatok vo výške 450 €. PSA okrem toho prijala do kmeňa stovky agentúrnych pracovníkov.

Ako vtedy uviedol predseda OZ KOVO Emil Machyna, „Štrajk nie je cieľ, štrajk je prostriedok.“ Prostriedok – ale k čomu? Hoci výsledky vyjednávania boli o čosi lepšie než pôvodná ponuka firmy, postup odborov predsa len zanechal nepríjemnú spomienku. Mnohí zamestnanci boli pripravení na zápas, v ktorom by získali viac. Spomínané zhromaždenia chápali ako mobilizáciu na „niečo väčšie“. Bývalý pracovník zvarovne, ktorého sme nedávno vyspovedali v rozsiahlom rozhovore, ani dva roky po odpískanom štrajku neskrýval sklamanie z náhleho konca zápasu. Odkazy na nepodarenú akciu spred troch rokov sa objavovali v komentároch na Facebooku aj v súvislosti s nedávnym vývojom. Skôr než ho opíšeme, pristavíme sa pri výsledkoch vyjednávaní v ďalších automobilkách.

Spory v autopriemysle

Vývoj v slovenskom automobilovom priemysle po roku 2015 nabral rýchle obrátky. Kríza odbytu odznela už skôr, okolo roku 2012. Teraz sa naplno rozbehli „dobré časy“ spojené s rastom objednávok a rozširovaním kapacít. Z pohľadu pracujúcich však znamenali najmä zvyšovanie tempa práce a viac nadčasov. V spomínanom rozhovore Štefan z PSA uviedol, že zatiaľ čo v roku 2015 sa v závode vyrábalo okolo 350 áut za zmenu, práca sa postupne zrýchľovala až k piatim stovkám kusov za zmenu.

Na druhej strane, nedostatok pracovnej sily posilnil pozíciu zamestnancov zoči-voči firmám a vyvolal tlak na rast miezd. Túto priaznivejšiu situáciu sa pokúsili využiť aj odbory. Vo vyjednávaniach začali predkladať požiadavky na výraznejší rast miezd a iné zlepšenia.

Najviac pozornosti vyvolal minuloročný spor v réžii Moderných odborov Volkswagen, ktorý vyústil až do ostrého štrajku. Ten trval šesť dní a jeho výsledkom bola kolektívna zmluva platná do augusta 2019, ktorá zahŕňa nárast platov o vyše 14 %. Zvýšenie sa odohrá v troch krokoch, pričom posledný príde na rad v novembri 2018. Výsledky štrajku sme s niekoľkými zamestnancami firmy podrobne hodnotili v prvej časti tohto článku.³ Ako sa ukázalo, sú rozporuplné.

Už skôr, v marci 2017, sa vyostrilo aj kolektívne vyjednávanie v žilinskej Kii. Kovácke odbory po vyhlásení štrajkovej pohotovosti a demonštrácii pred fabrikou dosiahli plošné zvýšenie platov o 75 €. Pre operátorov to znamenalo nárast miezd o 8,8 % až 11,05 %. Na rozdiel od Volkswagenu tu mzdová časť kolektívnej zmluvy platila len rok, takže na jar 2018 sa už stihlo odohrať ďalšie vyjednávanie. Odbory v ňom žiadali zvýšenie platov o 120 €. Desiateho apríla, po niekoľkých kolách rokovaní, znova vyhlásili štrajkovú pohotovosť a v nasledujúci deň zorganizovali ďalšie zhromaždenie v areáli firmy. Zamestnávateľ v tom čase vyrukoval s individuálnymi dodatkami k pracovným zmluvám, v ktorých ponúkal 110 € výmenou za poslušnosť.

Zdá sa, že táto taktika bola úspešná. Súdiac podľa počtu účastníkov zhromaždenia, odbory mali o čosi menšiu podporu než pri predchádzajúcom vyjednávaní. V apríli napokon uzavreli novú dohodu, ktorá tentoraz bude platiť dva roky. Výrobným zamestnancom zvýšila platy o 75 € (v priemere o 7 %). Okrem toho sa zvýšili príplatky za nočnú prácu, vďaka čomu mesačná mzda podľa odborov vzrastie spolu o 103 až 117 €. O rok majú podľa dohody poskočiť o ďalších 80 € (v priemere znova o 7 %). Zamestnancom, ktorí vo firme odpracovali najmenej päť rokov, pribudne v tomto i nasledujúcom roku po jednom dni dovolenky. Za zmienku stojí aj fakt, že firma sa usilovala presadiť zavedenie flexikonta, čo sa nepodarilo.

Odbory sa postupne aktivizujú aj v novej automobilke Jaguar Land Rover pri Nitre. Tamojšia základná organizácia Moderných odborov v apríli vstúpila do svojho prvého kolektívneho vyjednávania. V júni sa jej podarilo dohodnúť so zamestnávateľom úpravu pracovného času tak, aby viac vyhovoval dochádzajúcim pracujúcim a tým, ktorí vyzdvihujú deti zo škôl. Ďalšie podmienky budú predmetom rokovania.

Popri priaznivej situácii na trhu práce existuje aj ďalší faktor, ktorý môže motivovať odbory v autopriemysle k väčšiemu úsiliu. Pre spory s centrálou OZ KOVO vznikli na jeseň roku 2016 Moderné odbory Volkswagen. Prestúpila do nich väčšina členov „starých“ odborov v závode, čím sa stali zrejme najväčšou odborovou organizáciou na Slovensku.⁴ Onedlho, v marci 2017, vznikla menšia organizácia Moderných odborov v PSA. V novembri pribudla ďalšia bunka v Jaguari. Všetky združuje odborový zväz Moderné odbory AIOS, ktorý zdôrazňuje svoju „politickú nezávislosť a transparentnosť financovania“. To je ľahko čitateľná narážka na OZ KOVO.⁵

Po štrajku vo Volkswagene sa úspešnosť vyjednávaní v iných podnikoch meria podľa výsledkov, ktoré dosiahol. Priaznivci OZ KOVO poukazujú na to, koľko sa podarilo vyjednať v Kii aj bez štrajku. Zástancovia Moderných odborov zase používajú PSA ako príklad opatrného odborárstva, ktoré nedokáže zorganizovať úspešný štrajk. Memorandum o spolupráci, ktoré v januári 2018 podpísali kováci z Volkswagenu, Kie a PSA, možno chápať aj ako protiváhu voči snahám Moderných odborov expandovať z VW do ďalších automobiliek.⁶ OZ KOVO už tiež naznačil, že sa bude snažiť o založenie vlastnej organizácie v Jaguari. Skrátka, odborári v autopriemysle si začali konkurovať.

Vyjednávanie v PSA

Vedenie PSA predložilo prvý návrh novej kolektívnej zmluvy už v júli 2017. Skutočný začiatok rokovaní však oddialil spor medzi dvomi odborovými organizáciami (teda ZO OZ KOVO a Modernými odbormi) o to, kto bude vyjednávať. Rozhodca poverený ministerstvom až začiatkom roku 2018 na základe veľkosti členskej základne určil, že to budú kováci.

Jadrom konfliktu medzi odbormi a firmou bola požiadavka plošného zvýšenia miezd o desať percent, ktorú predložili odborári. Firma v januári ponúkla nárast o 20 € pre kategóriu MOD (operátori), o 30 € pre kategóriu MOO (monitori čiže tímlídri, retušéri a údržbári) a 40 € pre kategóriu ETAM (technici, špecialisti a RU čiže supervízori). Táto ponuka sa neskôr zvýšila o 7 € pre všetky kategórie. V máji rokovania pokračovali za účasti sprostredkovateľa, ktorý navrhol plošné zvýšenie platov o 53 €. Odbory túto ponuku odmietli. Ich posledná požiadavka pred vyhlásením štrajkovej pohotovosti bola 80 € pre všetkých.

V pondelok 25. mája sa začalo so zbieraním podpisov zamestnancov na podporu štrajku. Po prvých pár dňoch, počas ktorých podpisy rýchlo pribúdali, sa však podľa slov odborárov ukázalo, že ich nebude dosť. Skôr než odbory zverejnili výsledky hlasovania, vrátili sa k rokovaniam so zamestnávateľom. Dohodu, ktorú prijali, ohlásili 12. júna. Novú kolektívnu zmluvu podpísali 28. júna.

Základné mzdy sa podľa nej zvýšia o 50 €. Zamestnanci tiež dostanú jednorazový príplatok vo výške 250 €, ktorý predstavuje ušlú zvýšenú mzdu za mesiace február až jún 2018. Za hospodárske výsledky podniku v uplynulom období dostane každý zamestnanec, ktorý splní určité podmienky, odmenu 415 €, rozdelenú na dve časti. Po novom tiež v závode budú existovať tarifné triedy, pričom najnižšia (základná) mzda operátora bude 747 €.

Štrajk, ktorý nebol

Podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní môžu odbory v prípade sporu o uzavretie kolektívnej zmluvy pristúpiť k štrajku, ak naň získajú súhlas väčšiny účastníkov hlasovania, ktorého sa zúčastní nadpolovičná väčšina zamestnancov. PSA mala ku koncu roka 2017 okolo 3200 kmeňových zamestnancov, v súčasnosti je to údajne až okolo 3900 zamestnancov.⁷ Aby sa teda štrajk mohol konať, muselo by sa hlasovania zúčastniť vyše 1950 zamestnancov, z ktorých by viac ako polovica musela hlasovať v prospech štrajku. Kolektívne vyjednávanie sa formálne „netýka“ agentúrnych pracovníkov, ktorí preto nemôžu ani hlasovať.⁸

Odborová organizácia zverejnila výsledky hlasovania, ktoré umožňujú detailnejší pohľad na to, čo sa stalo. Rozhodovania o štrajku sa aktívne zúčastnilo vyše 49 % zamestnancov, z ktorých veľká väčšina (okolo 95 %) hlasovala za. To však nestačilo, pretože hlasovania sa nezúčastnila nadpolovičná väčšina zamestnancov. Jednotlivé kategórie pracovníkov hlasovali takto:

Monitori: jednoznačne za štrajk

V týchto údajoch si možno všimnúť dva fakty. Prvým je nápadne vysoká účasť a silná podpora štrajku v kategórii MOO, teda medzi monitormi, údržbármi a retušérmi. V niekoľkých rozhovoroch s operátormi sme sa stretli s názorom, že účasť monitorov na hlasovaní bola slabšia, pretože sa báli straty svojej pozície. Dáta však ukazujú, že to tak nebolo: miera účasti monitorov aj podiel tých, ktorí hlasovali za štrajk, sú porovnateľné s rovnakými údajmi za operátorov zvarovne. Platí, že ak by v podniku mohli hlasovať len monitori, štrajk by sa konal.

Dôvody, prečo podporovali štrajk, zrejme treba hľadať v ich náplni práce. Pracovník na tejto pozícii tvorí najnižšiu úroveň riadenia, zodpovedá za prácu na viacerých postoch a funguje ako „prevodový remeň“ medzi supervízorom (tzv. RU, „eručkár“), resp. vyššími úrovňami manažmentu, a operátormi. Zároveň v prípade potreby zaskakuje za operátora, ktorý si napríklad odskočí na toaletu. Je takpovediac jednou nohou v manažmente a druhou vo výrobe. Táto pozícia je nevďačná, pretože čelí tlaku zhora i zdola. Monitor je pre obdive strany často poslom zlých správ. Odmenou je mzda, ktorá je zhruba o 160 € vyššia než mzda operátora. Väčšina monitorov začínala práve na operátorskej pozícii.

Štrajk mal ešte väčšiu podporu v ďalšej skupine zamestnancov, ktorá popri monitoroch tvorí kategóriu MOO: medzi údržbármi. Zúčastnilo sa ich až 85 %, z ktorých všetci až na jedného hlasovali za štrajk. Aj táto profesia má svoje dôvody na nespokojnosť: spolu s rastom objemu výroby a zvyšovaním tempa im pribúda práce, keďže poruchy sú oveľa častejšie.

Slabá účasť na montáži

Druhým zaujímavým faktom je nízka účasť operátorov montáže oproti ich kolegom a kolegyniam zo zvarovne a lakovne. Montáž je z hľadiska počtu zamestnancov najväčšou prevádzkou vo fabrike. Práca v nej sa všeobecne považuje za najnáročnejšiu a najväčšmi stresujúcu. Mohlo by sa zdať, že to musí automaticky znamenať väčšiu nespokojnosť, ktorá by sa mala prejaviť aj v hlasovaní. Zlé podmienky tu však spôsobujú vysokú mieru fluktuácie: ľudia stále prichádzajú a odchádzajú.

Možno predpokladať, že noví zamestnanci majú menej kontaktov vo fabrike a menšiu dôveru voči „neznámym“ kolegom či odborárom. Nemusia byť celkom zorientovaní vo vzťahoch v podniku a poznať históriu minulých vyjednávaní. To zároveň môže znamenať, že sú dôverčivejší voči sľubom firmy. Aj napriek situácii na trhu práce tiež môžu mať väčšie obavy o svoje miesto, keďže zatiaľ nenadobudli zručnosti, vďaka ktorým by pre firmu boli ťažšie nahraditeľní. A napokon, vidiac tempo práce na montáži, mnohí zrejme nespájajú svoju dlhodobú budúcnosť s PSA, a preto im nemusí príliš záležať na tom, aké podmienky tu budú.

K týmto okolnostiam treba pripočítať nátlak zo strany vedenia. Viacerí oslovení operátori nám napríklad potvrdili, že osobitne to platilo o tzv. víkendovej zmene. Tá je vo firme relatívnou novinkou a vznikla ako reakcia na rastúci odbyt. Jej pracovníci majú pevný pracovný režim len v soboty a nedele. V ostatné dni si môžu vybrať, na ktorú zmenu (a či vôbec) nastúpia. Táto úprava môže byť výhodná napríklad pre matky s malými deťmi. Niektorým umožňuje stíhať dve práce – jednu cez víkendy v PSA, ďalšiu počas týždňa inde. Zamestnanci víkendovej zmeny v súvislosti s hlasovaním o štrajku údajne čelili hrozbám, že ich zmena sa zruší, čím by prišli o flexibilný režim, na ktorý si zvykli.

Presviedčanie a nátlak sa nedotkli len víkendovej zmeny. „Dookola nám bolo vysvetľované, že sa máme zachovať zodpovedne, aké straty nám vzniknú v prípade štrajku, o koľko prídeme za deň, za dva,“ hovorí Petra, ktorá je v PSA zamestnaná už dvanásť rokov a v súčasnosti pracuje v zvarovni. „Vo firme, v ktorej sa linky nezastavia ani cez prestávku, odrazu bolo dosť času na hromadné pohovory,“ dodáva. Ľuboš, ktorý niekoľko rokov pracuje na montáži ako monitor, približuje: „Pohovory prebiehali v skupinách asi desiatich, pätnástich ľudí. Trvalo to zhruba hodinu, predstavovali nám svoj návrh.“ Podľa neho sa vyskytli aj individuálne hrozby, „Napríklad, že ten, kto podpísal štrajk, môže zabudnúť na kariéru.“

Okrem toho, že firma sa usilovala odradiť zamestnancov od hlasovania v prospech štrajku, vytiahla aj právne kľučky. Pracovníkom, ktorí súhlas už podpísali, bolo určené tlačivo s názvom „Odvolanie súhlasu s vyhlásením a uskutočnením štrajku“. Podľa odborov sa podpisovanie týchto tlačív odohrávalo pod nátlakom vedúcich zamestnancov. Nina, ktorá je v PSA už dva a pol roka a pracuje ako operátorka v zvarovni, o odvolaniach vraví: „Priateľ mi hovoril, že na víkendovej zmene všetci podpísali. Keď sa pýtal jednej pani, prečo podpísala, odpovedala, že podpisovali všetci, tak aj ona. Ľudia na montáži sa menej poznajú, nekomunikujú medzi sebou. Je to veľká hala, veľa ľudí a národností. Ani nevedeli, o čo poriadne ide, a čo sa tým chce dosiahnuť.“

Právnická kancelária, ktorá zastupuje PSA, tiež adresovala odborom dva listy, v ktorých hrozila súdnym sporom za „zásah do dlhoročne budovanej a všeobecne uznávanej dobrej povesti spoločnosti“. Ďalším prostriedkom pacifikácie boli staré známe individuálne dodatky. Tentoraz ponúkali zvýšenie platu o 50 € – v súlade s vtedy aktuálnou ponukou zamestnávateľa, ale aj s neskoršou dohodou, ktorú napokon uzavreli odbory.

Zahraniční pracovníci

V závere nášho seriálu o pracovnej migrácii, ktorý sme vydali v máji, sme upriamili pozornosť na úlohu zahraničných pracovníkov v predštrajkovej situácii v PSA. V trnavskej fabrike pracujú na kmeňových pozíciách stovky robotníkov zo Srbska či z Ukrajiny. Mohli sa teda zúčastniť aj hlasovania o štrajku. Diskusie na Facebooku naznačovali, že srbskí pracovníci podporovali štrajk vo väčšej miere než domáci. Potvrdili to aj viacerí z našich respondentov.

Hovorí Petra zo zvarovne: „Srbskí kolegovia? Mohli by sme sa od nich učiť. Boli vo veľkej väčšine za štrajk.“ Jej dojem potvrdzuje aj Ľuboš, monitor z montáže: „Boli za štrajk, aspoň na tých linkách, čo poznám.“ Jeho kolega René, ktorý na montáži pracuje desať rokov, nám napísal: „Väčšina Srbov z môjho okolia podpísala štrajk. Samozrejme, okrem nových alebo kariérne uvažujúcich ľudí. Viac Slovákov z môjho okolia malo vypočítavý postoj. Srb si povedal, idú všetci, tak idem aj ja.“

Ako však situáciu vo firme a prípravy na štrajk vnímali sami srbskí pracovníci? Podarilo sa nám osloviť hneď niekoľkých. Boban asi rok a pol pracuje na montáži na dverovej linke. Potvrdzuje, že zlých pracovných podmienok majú po krk všetci rovnako, bez ohľadu na krajinu pôvodu, a vyvracia tak rozšírenú predstavu, že zahraniční pracovníci si pre slovenské platy nechajú vŕtať do kolena:

„Požiadavky odborov boli OK, ale mali by žiadať ešte vyššie mzdy. To, čo máme teraz, je mizerné – na to, koľko pracujeme a v akých podmienkach. Norma je stále vyššia, na linke nič nestíhame, ani napiť sa nemôžeme. Ak príde nejaká kontrola alebo delegácia, linka sa spomalí, ale iba dovtedy, kým sú tu. Potom sa zase zrýchli. Nejde teda iba o mzdy, ale aj o podmienky, v ktorých pracujeme. Klíma je nefunkčná, máme iba ventilátory, čo je nanič… Okrem zvýšenia mzdy by bolo treba žiadať bezplatné ubytovanie, stravné lístky. A tiež dopravu do práce zdarma. Tým, ktorí cestujú na vlastné náklady, preplatiť cestu.“

K hlasovaniu dodáva: „Ja som bol za štrajk, podpísal som a podporil. Myslel som si, že v tom budeme všetci, že to všetci podporíme – Srbi aj Slováci. Že niečo zmeníme. Žiaľ, nevyšlo to.“

Za prácou na Slovensko

Rozhovor s mladým srbským robotníkom – „turistom“.

Sklamanie neskrývali ani mnohí ďalší srbskí pracovníci, ktorých sme oslovili. Goran, ktorý pracuje na montáži sedadiel vyše poldruha roka, uvažuje strategicky o slabinách celého procesu a upozorňuje na špecifické postavenie zahraničných zamestnancov:

„O výsledkoch si v prvom rade myslím, že Slováci nemajú odvahu postaviť sa vedeniu Peugeotu. V druhom rade tiež zavážilo, že veľa pracovníkov je z iných krajín, ako aj ja. Tí si nemôžu dovoliť prísť o prácu, lebo mnohí majú doma rodiny, ktorým posielajú peniaze. Všade bolo veľa hlasov za štrajk, no problémom je vysoká fluktuácia. Odbory boli doslova nútené podpísať novú zmluvu, pretože štrajk prepadol. Podľa mňa majú slabú podporu zamestnancov, preto nebol štrajk. A možno polovica ľudí si myslí, že odbory boli podplatené zamestnávateľom.“

Podľa Nikolu, ďalšieho pracovníka zo Srbska, „skoro všetci Srbi podporovali štrajk od začiatku až dovtedy, kým PSA nezačala zastrašovať výpoveďami a znížením miezd. Vtedy to mnohí vzdali.“ Srđan, ktorý vyše dvoch rokov pracuje v zvarovni, k tomu dodáva: „Zastrašovali nás najmä tým, že nám nepredĺžia pracovné víza – nám Srbom a Ukrajincom. Potom už nikto nechcel podpísať štrajk.“

Tieto hlasy triafajú do čierneho. Hoci na niektorých úsekoch mohla byť podpora štrajku zo strany zahraničných robotníkov vysoká, ba vyššia než v prípade domácich (ako potvrdili viacerí zamestnanci), faktom zostáva, že ich celková miera účasti na hlasovaní bola výrazne nižšia. Potvrdzujú to štatistické údaje odborov, ktoré rozdeľujú operátorov na Slovákov a cudzincov:

Medzi zahraničnými operátormi, ktorí sa rozhodli hlasovať, bola podpora štrajku na úrovni 99 %. Podiel nehlasujúcich však bol o vyše dvadsať percentuálnych bodov väčší ako v prípade domácich operátorov.

Odbory sa pri zbere podpisov pokúsili osloviť zahraničných robotníkov prostredníctvom letákov preložených do srbochorvátčiny.⁹ Podľa Srđana však mobilizácia nebola dostatočná. Boban z montáže považuje za chybu, že srbskí pracujúci nie sú zastúpení v závodnom výbore. Z vyjadrení viacerých Srbov, ktorých sme oslovili, cítiť nedôveru voči odborom. Aj medzi nimi sa rozšírilo (nepodložené) podozrenie (u slovenských zamestnancov živené spomienkou na rok 2015, ale aj nedávnou návštevou kováckeho šéfa Machynu v závode), že hlasovanie bolo zmanipulované a odborári kolaborovali s firmou.

Vďaka odborárskym dátam o absolútnych počtoch hlasov môžeme rozdiel medzi podielom zahraničných a domácich operátorov, ktorí hlasovali za štrajk, prepočítať na „hlavy“. Išlo o asi dve stovky nehlasujúcich zahraničných robotníkov. Aj ich hlasy chýbali, keď sa rozhodovalo o tom, či bude hlasovanie úspešné. Rovnako však mohli situáciu zachrániť podpisy nezúčastnených domácich zamestnancov. Namiesto toho, aby sme teraz plakali nad rozliatym mliekom alebo hľadali vinníkov, treba sa poučiť z porážky.

Závery

Z udalostí v PSA si odnášame niekoľko ponaučení.

„Národnostná otázka“

Po prvé, júnová porážka potvrdila kľúčový význam pracovných migrantov v dnešnom slovenskom priemysle. Zamestnávateľ účinne udrel na ich Achillovu pätu a podarilo sa mu zlomiť odpor časti z nich.¹⁰ Aplikoval tak overenú taktiku „rozdeľuj a panuj“, o ktorej sme už písali.

Zároveň však z dejín vieme, že pracujúci dokážu prekuknúť a neutralizovať tieto ťahy. Najlepším prostriedkom vždy bolo vytváranie spoločných organizácií na pracoviskách, ktoré spájajú ľudí na základe spoločných pracovných podmienok a problémov, pričom je vedľajšie, kto odkiaľ pochádza. Zdá sa, že v PSA o potrebe spoločnej organizácie zatiaľ uvažujú viac Srbi ako Slováci – aspoň medzi našimi respondentmi. Hovorí Boban: „Srbi nie sú v odboroch, čo je podľa mňa chyba, lebo je nás tu veľa. Tiež sú tu Maďari a Ukrajinci. Kontaktoval som ohľadom toho odbory. Povedali mi len, že každé zastrašovanie alebo nátlak zo strany vedenia môžeme nahlásiť.“

Ak sa odbory uzavrú voči cudzincom, nijako si nepomôžu. Naopak, ľudia ako Boban by organizáciu očividne mohli posilniť svojimi skúsenosťami a odhodlaním: „Mne toto hlasovanie bolo čudné, ale asi tu máte taký zákon. V Srbsku to funguje inak. U nás sa zastaví celá výroba naraz. Zamestnanci najprv upozornia na svoje požiadavky a potom sa výroba kompletne zastaví.“

Nedávna nevyužitá šanca pravdepodobne zapôsobí demoralizujúco a v niektorých zanechá pocit, že nič nemá zmysel. No vo vzťahu k zahraničným pracovníkom a ich postaveniu v závode to nemusí byť také vážne. Mnohí srbskí zamestnanci svojím postojom preukázali, že jednota záujmov medzi domácimi a zahraničnými je možná. A mnohí domáci to dokázali rozpoznať a oceniť. Aj táto skúsenosť by sa v budúcnosti mohla stať pilierom spoločných zápasov.

„Demokracia“ na pracovisku

Na prvý pohľad sa zdá jasné, čo sa stalo: o neuskutočnení štrajku rozhodli sami zamestnanci tým, ako hlasovali, resp. tým, že nehlasovali. Pracovisko však nie je nijaké fórum, na ktorom by sa stretávali slobodní aktéri. Fabrika je súkromným vlastníctvom firmy, ktorá prostredníctvom šéfov vykonáva moc nad zamestnancami. Zatiaľ čo organizátori štrajku čelia rôznym prekážkam pri jeho propagácii, zamestnávateľ má k dispozícii celú škálu prostriedkov, aby presadil to, na čom má záujem – teda nehlasovanie alebo hlasovanie v neprospech štrajku.

Odbory mohli v tomto prípade zbierať podpisy na parkovisku pri bránach závodu a vo svojej kancelárii (druhá možnosť už predpokladá, že hlasujúci aktívne vyhľadá odborárov). Hlasovanie, resp. myšlienku štrajku, mohli propagovať prostredníctvom sociálnych sietí alebo tlačových správ. Letáky, ktoré sa snažili rozširovať v závode, sa podľa informácií od našich respondentov stali terčom represie. Odbory nemohli zamestnancom nič sľúbiť – iba neistý výsledok – a už vôbec nie vyhrážať sa im trestmi za neúčasť na štrajku. Agitátormi za štrajk boli (okrem presvedčených radových zamestnancov, či už členov, alebo nečlenov odborovej organizácie) členovia výboru odborov, ktorých je na závod s tisícmi zamestnancov len zopár.

Naproti tomu zamestnávateľ môže na kampaň proti štrajku využiť aj pracovný čas a zvolávať skupinové či individuálne pohovory. Má na svojej strane toľko právnikov, koľko si zaplatí. Kamkoľvek v areáli fabriky môže umiestniť ľubovoľné materiály. Disponuje údajmi o každom zamestnancovi, ktoré môže využiť pri presviedčaní. Môže sa vyhrážať (hoci aj protiprávne) konkrétnymi sankciami alebo, naopak, zaliečať sa sľubmi o kariérnom postupe a osobitnom zaobchádzaní. Má k dispozícii celú armádu agitátorov proti štrajku: zamestnancov na pozíciách stredného a vyššieho manažmentu.

„Demokracia“ pri hlasovaní o štrajku je teda demokraciou pre šéfov. O niečom, do čoho môžu ísť len spolu, sa hlasujúci vyjadrujú za seba, ako indivíduá. O svojej účasti v súboji, ktorý môže mať vážne existenčné dôsledky, sa každý rozhoduje v situácii, keď s istotou nevie, či v ňom vôbec bude mať spojencov. Navyše, „demokracia“ na pracovisku je pomerne drakonická aj v porovnaní s politickou „demokraciou“, ktorú napodobňuje. Na platnom hlasovaní sa musí zúčastníť nadpolovičná väčšina všetkých zamestnancov čiže „oprávnených voličov“.¹¹ Naproti tomu vo voľbách do samosprávy, Národnej rady SR či Európskeho parlamentu môže byť účasť nižšia (a často aj býva), no voľby sú jednako platné. Nehovoriac o tom, že za občanmi po hlasovaní nikto nechodí s vyhrážkami ani finančnými ponukami, aby stiahli svoj vhodený hlas.

Druhé ponaučenie zo situácie v PSA sa teda týka toho, akým účinným nástrojom na pacifikáciu pracujúcich je táto iluzórna demokracia. Iniciátorom konfliktu na pracovisku, napríklad štrajku, sú spravidla radikálnejšie menšiny zamestnancov. Hlasovanie o štrajku je poistkou proti tejto dynamike. Teda aspoň vtedy, keď sa jeho výsledky považujú za záväzné. Za štrajk sa v tomto prípade vyslovilo 47 % zamestnancov a zamestnankýň. Ak by napriek výsledkom hlasovania vyhlásili divoký štrajk (napríklad odvolávajúc sa na svoje ústavné právo na štrajk, ako to urobili učitelia), zrejme by to stačilo na ochromenie výroby a presadenie silnejších požiadaviek. Tento scenár však predpokladá určitú mieru organizovanosti a prítomnosť aktívnych pracujúcich, ktorí by koordinovali svoju činnosť a povzbudzovali ostatných. S týmito predpokladmi súvisí aj tretie ponaučenie.

Po bitke je pred bitkou

Znova sa totiž potvrdila stará téza, že odbory sú len také silné ako pracujúci. Kľúčová otázka preto znie, ako budovať moc pracujúcich v podmienkach extrémneho vykorisťovania, slabej odborovej organizácie, vysokej fluktuácie a čoraz silnejších rozdelení vo vnútri pracovnej sily. Šance, že v takej situácii sa podarí zorganizovať štrajk pri dodržaní všetkých zákonných pravidiel, sa zdajú dosť slabé. Ešte väčšmi ich znižuje súčasné sklamanie a nedôvera k odborom, ktorú u mnohých vyvolali júnové udalosti. Súdiac podľa sily, ktorú dodnes má spomienka na rok 2015, tieto pocity zostanú v kolektívnej pamäti ešte dlho.

Dnes sa objavujú názory ako ten od Niny zo zvarovne: „Dohoda sa uzavrela skoro zo dňa na deň, ale všetci už vopred vedeli, že žiadny štrajk nebude. Že to bude tak ako naposledy, a to aj napriek tomu, že bol dostatok hlasov. Teraz sú odbory viac na smiech ako predtým.“ Podobne reagujú aj niektorí zahraniční pracujúci. „Hlasoval som za štrajk a zapojil som sa do odborov. Ale teraz už nechcem mať s nimi nič, lebo sa nič nevyriešilo a som sklamaný,” zhrnul Vladimir zo Srbska.¹²

Nepriateľ vyšiel z tejto skúšky, naopak, posilnený. Znova si overil, že sa oplatí vyvíjať nátlak, vyhrážať sa a nasadiť všetky možné právne a iné zbrane. V praxi si vyskúšal, ako využívať špecifické slabé miesta zahraničných pracovníkov či zamestnancov víkendovej zmeny.¹³ Naplno mohol oceniť fakt, že vysoká fluktuácia so sebou nesie aj určité výhody.

Keď vojsko utrpí porážku pri frontálnom strete, prejde na partizánsky spôsob boja. Akcie malých záškodníckych jednotiek sa neriadia vojenskými konvenciami, využívajú moment prekvapenia a správne načasovanie. Drobné víťazstvá, ktoré dosahujú, povzbudzujú ducha odporu, pomáhajú získať ďalších prívržencov a preskupiť sily. Tieto postupy sa dajú preniesť z vojenstva na terén triedneho boja. Tam, kde výroba funguje „just-in-time“ a „just-in-sequence“, teda ako plynulý proces, ktorý musí hladko bežať naprieč všetkými úsekmi, halami a dodávateľmi, aj malá skupina odhodlaných pracovníkov dokáže zastaviť celý kolobeh. V tom sa skrýva obrovská potenciálna moc, o ktorú sa možno oprieť v rôznych situáciách – napríklad aj vtedy, keď sa teplota v zvarovni stane neznesiteľnou. Aj malá skupina zamestnancov si môže vynútiť drobné ústupky (napr. okamžitú teplotnú prestávku), alebo vyvolať väčšiu akciu, do ktorej sa zapoja aj váhaví.

Podobné malé potýčky – náhle prerušenia a spomalenia práce, odmietanie „dobrovoľných“ nadčasov alebo neobvyklých úloh či iné prípady „nespolupráce“ s manažmentom – môžu smerovať k vytvoreniu neformálnej siete robotníkov-aktivistov. V takejto sieti sa koncentruje nespokojnosť s pracovnými podmienkami, vymieňajú sa informácie o dianí v továrni, budujú sa kontakty a plánujú spoločné akcie.¹⁴ Tento druh každodenného organizovania „v malom“ umožňuje posilniť sa aj o agentúrnych pracovníkov, ktorí sa nemôžu zapojiť do oficiálnych foriem boja.

Odborári sa k tomuto typu organizovania môžu postaviť rôzne. Po prvé, môžu ho morálne podporovať, prípadne sa ho oficiálne či neoficiálne zúčastňovať a pri vhodných príležitostiach mu poskytovať legálne krytie. Po druhé, môžu ho ignorovať, aspoň dovtedy, kým sa nestane relevantnou silou v podniku. A po tretie, môžu ho odmietať ako konkurenciu, vymedzovať sa voči nemu ako forme „extrémizmu“ a stavať sa do roly „racionálnych“, „realistických“ vyjednávačov, ktorí sú ochotní hľadať kompromisy.

Ak platí Machynovo „štrajk nie je cieľ, ale prostriedok“, potom rovnako platí, že ani kolektívna zmluva nie je pre pracujúcich cieľ, ale len prostriedok na dosiahnutie a udržanie lepších podmienok. Pri presadzovaní svojich požiadaviek sa siete aktívnych pracujúcich nemusia orientovať na ročný alebo dvojročný cyklus kolektívneho vyjednávania. Aj budúce vyjednávanie však môže byť úspešnejšie, ak v ňom manažment bude čeliť odhodlaným a dobre zorganizovaným pracujúcim.

Pracujete v PSA a máte čo povedať k tomuto článku? Napíšte nám na Facebooku alebo e-mailom na info (zavináč) karmina (bodka) red.

Všetky časti seriálu

• Štrajk-neštrajk (1. časť)
• Štrajk-neštrajk (2. časť)

Čítajte na Karmíne

Po voľbách 2023: rozhovor s Karmínou

Smer, Hlas a iní – slovenský preklad rozhovoru z portálu LeftEast.

29. november 2023 • Rozhovory

ľavica, odbory, sociálna demokracia, štát

Spútaná revolúcia

Pôvodným cieľom sociálnej demokracie bola beztriedna spoločnosť. Najväčšie úspechy však zažila v období výnimočnej stability kapitalizmu.

27. september 2023 • Sondy a intervencie

odbory, sociálna demokracia, štát, teória

Odbory a pracujúci na prahu ďalšej krízy

V akej kondícii vstupujeme do nového odobia?

25. január 2023 • Sondy a intervencie

autopriemysel, kríza, odbory, školstvo, štát, zdravotníctvo

O tragédii ukrajinskej triedy pracujúcich

Rozhovor s Karmínou pre časopis Sozial.Geschichte Online.

28. september 2022 • Rozhovory

nacionalizmus, Rusko, Ukrajina, vojna