Odbory a pracujúci na prahu ďalšej krízy

Pred dvadsiatimi rokmi sa na Slovensku schyľovalo k veľkému štrajku. V reakcii na úsporné opatrenia, ktoré mali zrušiť desiatky vlakových spojení a množstvo pracovných miest, sa železničiarske odborové zväzy rozhodli prerušiť prácu. Koncom januára 2003 skutočne vstúpili do štrajku, ktorý zastavil osobnú aj nákladnú dopravu v prakticky celej sieti. Ekonomické škody, spôsobené najmä výpadkami v dodávateľských reťazcoch veľkých fabrík, boli enormné a rýchlo rástli.

Nakoniec však išlo o ťažkú porážku. Manažment železničných podnikov sa obrátil na súd so žiadosťou o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa štrajk vyhlásil za nezákonný. Vo veci sa angažoval aj vtedajší minister spravodlivosti. Súd firmám vyhovel a odbory okamžite zaradili spiatočku, najmä pre obavu, že podniky by od nich mohli vymáhať náhradu škôd. Štrajk, ktorý mal byť časovo neobmedzený, po 77 hodinách ukončili. Plánované zmeny na železniciach mohli pokračovať.

Bratislavský krajský súd po niekoľkých mesiacoch predbežné opatrenie zrušil, no na obnovenie štrajku už bolo neskoro. Počas necelých troch dní na začiatku roka 2003 sa vybila energia, ktorá sa na železnici hromadila niekoľko rokov. Podobné masové mobilizácie – pripomeňme, že len osobný dopravca v tom čase zamestnával vyše 18-tisíc ľudí, teda trikrát viac ako v roku 2021 – nevznikajú na počkanie. Navyše, ako priznal jeden z odborových zväzov, nebolo isté, že situácia s predbežným opatrením sa nezopakuje, čo by štrajk opäť predčasne ukončilo.

Rok 2003 priniesol aj ďalšiu dôležitú epizódu. Minister práce Ľudovít Kaník predstavil novelu Zákonníka práce, ktorá okrem iného predĺžila rozsah práce nadčas na štyristo hodín ročne a umožnila reťazenie krátkodobých pracovných pomerov. Konfederácia odborových zväzov (KOZ) najprv odpovedala pouličnými protestmi a blokádou niekoľkých hraničných priechodov. Napokon sa rozhodla vyhlásiť generálny štrajk. Hodinové prerušenie práce sa konalo 26. septembra, no pre slabú účasť nemalo výraznejší dosah. Do výstražného štrajku sa mnohí zapojili len „výstražne“, symbolicky. Aj tam, kde sa skutočne prestalo pracovať (ako v bratislavskom Volkswagene – na pätnásť minút), boli jeho ekonomické účinky mizivé.

Odvtedy sa na Slovensku nevyskytol žiadny ďalší generálny štrajk alebo vážnejší pokus oň. Ani na železniciach sa od tých čias neštrajkovalo. Udalosti roku 2003 však nepredstavujú akési zlomové body, v ktorých sa rozhodlo o ďalšom vývoji bojov pracujúcich na Slovensku. Ilustrujú len dlhodobé trendy, ktoré v slovenských odboroch dominujú dodnes. Je to jednak legalizmus spojený s dôverou v nositeľov právnej expertízy, jednak orientácia na to, čo tu nazývame mobilizáciou, namiesto orientácie na organizovanie. K týmto aspektom sa v texte ešte vrátime.

Podľa najnovších čísel (2018) patrí k nejakej odborovej organizácii už iba 11,3 % zamestnaných.¹ Príklady z roku 2003 však ukazujú, že ťažkosti, v ktorých sa odbory ocitajú aj dnes, nie sú v prvom rade výsledkom nedostatku členov. K odborom vtedy patrila vyše štvrtina všetkých zamestnancov (t. j. viac než v rovnakom čase v Nemecku), no veľkosť členskej základne očividne nestačila na to, aby bol pokus o generálny štrajk úspešný, ani na to, aby železničiarov v ich nerovnom boji podporili iné odvetvia, napríklad solidárnymi akciami.

V tomto článku chceme zhodnotiť situáciu, v ktorej sa odbory a pracujúci na Slovensku nachádzajú dnes, po dvadsiatich rokoch.² Na bilancovanie sú dva bezprostredné dôvody. Po prvé, rokom 2019 sa uzavrela niekoľkoročná konjunktúra, ktorú vystriedali dva roky pandemických otrasov. Nasledovalo prudké zdražovanie, zosilnené ruskou inváziou na Ukrajinu, ktoré viedlo k poklesu reálnych miezd. V súčasnosti sú európske ekonomiky, vrátane tej slovenskej, na pokraji ďalšej recesie. Každá kríza však vytvára predpoklady nového obdobia oživenia a rozmachu. A hoci pre mnohé jednotlivé podniky je kríza pohromou, z celospoločenského hľadiska je vždy zároveň príležitosťou pre kapitál na to, aby vďaka rastúcej nezamestnanosti či klesajúcej kúpyschopnosti miezd diktoval podmienky vo svoj prospech. Preto je na mieste otázka, s akými bojovými skúsenosťami z predchádzajúcej konjunktúry a v akej kondícii slovenskí pracujúci vstupujú do tohto obdobia – a čo ich v ňom pravdepodobne čaká.

Po druhé, rok 2022 priniesol zmeny v čele slovenských odborov. Kreslo predsedu OZ KOVO po vyše dvoch desaťročiach opustil Emil Machyna. Aj v Konfederácii odborových zväzov (KOZ) zavial nový vietor: dlhoročná viceprezidentka Monika Uhlerová sa po voľbách stala prezidentkou a spolu s ňou sa do popredia dostávajú aj ďalší funkcionári mladšej generácie. Dve veľké akcie vynovených kováckych odborov a konfederácie, teda hlasovanie o generálnom štrajku (na jar 2022) a „Demonštrácia proti chudobe“ (8. 10. 2022), sa však pre veľmi nízku účasť skončili fiaskom. Čo to vypovedá o kondícii odborov na Slovensku, a čo s ňou chce urobiť nové vedenie?

Ďalej postupujeme viac-menej chronologicky. Najprv rekapitulujeme poslednú konjunktúru, uvádzame tri príklady bojov, ktoré priniesla, hodnotíme ich prednosti či slabiny a všímame si, aké zmeny sa vo vzťahu práca – kapitál odohrali na celospoločenskej úrovni. Ďalej sa zaoberáme otázkou, ako sa odborom po roku 2020 darilo pri obrane výdobytkov z obdobia vlád Smeru-SD a ako sa s nástupom pravicovej vlády zmenila situácia v tripartite, napríklad v súvislosti s príchodom nového účastníka, Spoločných odborov Slovenska. Dve spomínané kampane OZ KOVO a KOZ, zamerané proti rastu životných nákladov, podľa nás dobre ilustrujú „mobilizačný“ model fungovania odborov. V texte ho staviame do protikladu s „organizačným“ modelom. V záverečnej časti sa venujeme vyhliadkam na najbližšie obdobie. V roku 2022 sme boli svedkami protestov učiteliek a učiteľov, ako aj masového podávania výpovedí v nemocniciach. Ich výsledkom boli prísľuby výrazného zvýšenia miezd, ktoré však pôsobia podstatne menej impozantne, ak zohľadníme aktuálne predpovede inflácie. Tá, samozrejme, postihne aj pracujúcich v súkromnom sektore.

Konjunktúra 2014 – 2019

V roku 2009 zasiahla slovenskú ekonomiku hlboká recesia, ktorá bola dôsledkom svetovej finančnej krízy. Jej globálne účinky doznievali niekoľko rokov, napríklad v podobe krízy európskych štátnych rozpočtov, ktorá aj na Slovensku viedla k škrtaniu verejných výdavkov. Ešte v roku 2013 sa slovenské hospodárstvo len tesne vyhlo ďalšiemu poklesu, keď sa reálny HDP medziročne zväčšil iba o 0,6 percenta. Hneď nato sa však rozbehla konjunktúra, ktorá pretrvala až do roku 2019.

Slovenská ekonomika v tomto období rástla v priemere o viac ako tri percentá ročne, teda rýchlejšie než priemer EÚ či eurozóny. Nezamestnanosť postupne klesala až na historické minimum – z takmer trinástich na iba päť percent. Zväčšujúci sa dopyt po pracovnej sile sa premietol aj do pohybu reálnych miezd, ktoré každoročne rástli v priemere o 3,85 %, no v priemyselnej výrobe či niektorých ďalších odvetviach (najmä v zdravotníctve a školstve) aj rýchlejšie. Toto obdobie prinieslo niekoľko významných zápasov na pracoviskách: kolektívne výpovede zdravotných sestier (2015 – 2016), divoký štrajk učiteľov v regionálnom školstve (2016) a niekoľkodňový štrajk vo Volkswagene (2017). Každý z nich dotvára mozaiku o celkovej kondícii triedy pracujúcich na Slovensku.

V roku 2015 bol po dlhých prieťahoch schválený zákon, podľa ktorého sa platy sestier (bez špecializácie) mali začínať na 0,81-násobku priemernej mzdy. To však pre mnohé z nich neznamenalo žiadne zvýšenie, keďže ich aktuálne platy už prevyšovali túto úroveň. Zákon nepriniesol ani zohľadňovanie odpracovaných rokov pri určovaní výšky mzdy, po ktorom sesterské organizácie dlhodobo volali.³ Odborové združenie sestier a pôrodných asistentiek (OZ SaPA) sa preto rozhodlo zorganizovať kolektívne podanie výpovedí. Akcia nadväzovala na podobný krok, s ktorým v roku 2011 prišli nemocniční lekári a lekárky z Lekárskeho odborového združenia (LOZ). V porovnaní s jednotným postupom lekárov, ktorí zapojili kľúčové profesie, dokázali ochromiť normálnu prevádzku nemocníc a mali premyslenú stratégiu spoločného návratu do práce, bola kampaň sestier menej koordinovaná. Tie, ktoré vytrvali až do konca, zostali osamotené a manažmenty ich dokázali ľahko nahradiť.⁴

V regionálnom školstve sa roky zbierala nespokojnosť s výrazne nižšou úrovňou učiteľských miezd v porovnaní s platmi vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov v iných odvetviach. Malá skupina nespokojných pedagógov v roku 2015 založila Iniciatívu slovenských učiteľov (ISU), ktorá sa po niekoľkých protestoch rozhodla vyhlásiť štrajkovú pohotovosť a pustila sa do príprav štrajku. V januári a februári 2016 sa doň v rôznej miere zapojilo asi pätnásťtisíc učiteliek, učiteľov a ďalších pedagogických zamestnancov. ISU fungovala skôr ako sieť väčších či menších skupín aktivistov po celom Slovensku než ako organizácia s vybudovanými štruktúrami. Keďže nebola účastníčkou kolektívneho vyjednávania, z právneho hľadiska sa pohybovala v sivej zóne ústavného práva na štrajk, ktorého využívanie legislatíva bližšie nešpecifikuje. Štrajk bol pritom vyhlásený „zhora“, z aktivistického centra, a účastníci sa k nemu pripájali ad hoc – po jednom, po dvoch, ale aj po celých kolektívoch, bez predchádzajúcej koordinácie. Miera účasti úzko súvisela so zapojením do skorších aktivít regionálnych učiteľských iniciatív či Nových školských odborov, ktoré už dávnejšie vznikli ako alternatíva voči zavedenému Odborovému zväzu pracovníkov školstva a vedy (OZ PŠaV). Akcia ISU bola z hľadiska počtu zúčastnených najväčším štrajkom novodobej slovenskej histórie. Vyvolala mediálny rozruch a dokázala zatvoriť jednotlivé školy (najmä vo väčších mestách), no vzhľadom na nerovnomernú účasť, vrátane slabého zapojenia kritických materských škôl, sa jej nepodarilo vytvoriť dostatočný tlak. Po troch týždňoch sa vyčerpala bez toho, aby dosiahla okamžité ústupky – hoci v nasledujúcom období učiteľské mzdy predsa len rástli o čosi rýchlejšie než predtým.

Tretí štrajk sa od obidvoch spomínaných prípadov líši. Odohral sa v súkromnom sektore, v jednom z kľúčových odvetví produktívnej ekonomiky – a bol vôbec prvým v automobilke na Slovensku. Zároveň prišiel takmer na vrchole konjunktúry, v čase, keď už rezonovali sťažnosti zamestnávateľov na nedostatok pracovnej sily. Aj pre situáciu na trhu práce bolo kolektívne vyjednávanie v slovenskom priemysle v roku 2017 pomerne horúce. Napríklad zamestnanci Podpolianskych strojární v Detve si trojdňovým štrajkom vynútili rast miezd o 4,5 %, zatiaľ čo v žilinskej Kii odbory vyrokovali zvýšenie o 75 € (t. j. v najnižšej tarifnej triede až o 9 %). V bratislavskom Volkswagene odbory spočiatku žiadali rast miezd o 16 %. Po niekoľkých mesiacoch neúspešných rokovaní vyhlásili štrajk, ktorý trval šesť dní a úplne ochromil výrobu. Skončil sa však kompromisom, ktorý sa viac blížil poslednej ponuke firmy než pôvodným požiadavkám. Zároveň do fabriky priniesol trend kolektívnych zmlúv s dvoj- a viacročnou platnosťou, ktoré podniku umožňujú lepšie plánovať dlhodobé náklady a fungujú ako poistka pred ďalšími štrajkmi.

Konjunktúra rokov 2014 – 2019 očividne nebola pokojná. Na druhej strane konflikty, ktoré ju sprevádzali, neviedli k výnimočným výdobytkom v oblasti miezd či pracovných podmienok. Skôr kopírovali spontánny vývoj v celej ekonomike, vyvolaný postupným vyčerpaním „rezervnej armády“, ktorej rady rozšírila predchádzajúca kríza.

Samozrejme, okrem materiálnych zlepšení v oblasti odmeňovania či pracovných podmienok môžu zápasy na pracoviskách priniesť aj iné, ešte cennejšie výsledky: povzbudenie ku kolektívnym akciám, skúsenosti so sebaorganizáciou či zjednocovanie triedy naprieč profesiami a inými hranicami, ktoré ju rozdeľujú. Aj z tohto hľadiska je však bilancia predchádzajúceho obdobia neutešená. Medzi sestrami porážka v roku 2016 vyvolala hlbokú demoralizáciu a odradila ich od úvah o ďalších akciách tohto druhu. Počas kolektívneho podávania výpovedí lekárov a lekárok v roku 2022 zostali mimo diania. V školstve sa energia protestov a štrajku organizovaného ISU postupne rozplynula vo verejnom aktivizme. Ten sa orientoval viac na prítomnosť v médiách a získanie miesta za stolom pri vyjednávaní s ministerstvom než na organizovanie na pracoviskách. Počas ďalších učiteľských protestov v roku 2022 o ISU nebolo počuť.

Aj štrajk vo Volkswagene vyvolával medzi zamestnancami po počiatočnej eufórii skôr rozpačité pocity. V nasledujúcich rokoch koncern obratne využil rokovania o pridelení nových modelov bratislavskému závodu na to, aby zvýšil efektivitu a zbrzdil rastúce nároky pracujúcich. Ďalšie vyjednávania sa odohrali bez mobilizácie radových zamestnancov. A ak sme v roku 2017 dúfali, že prerušenie výroby v bratislavskom závode sa stane impulzom pre konflikty v ďalších automobilkách, s odstupom piatich rokov musíme skonštatovať, že tieto nádeje sa nenaplnili. Sľubné hlasovanie o štrajku v trnavskej PSA (dnes Stellantis), ktoré prebehlo len o rok neskôr, sa skončilo neúspechom, v ktorom hrali dôležitú úlohu aj hranice medzi domácou pracovnou silou a tou zo zahraničia, najmä zo Srbska a Ukrajiny.⁵ Vnútorné rozdelenie pracujúcich a neschopnosť bojov poradiť si s ním je vlastne spoločným menovateľom všetkých spomínaných zápasov: či už ide o delenie na lekárov, sestry a iný zdravotnícky personál, delenie na učiteľov a nepedagogických zamestnancov alebo delenie na domácich a zahraničných, resp. kmeňových a agentúrnych pracovníkov fabriky.

Výdobytky a úskalia sociálneho dialógu

Posledná konjunktúra sa rozbiehala v čase, keď bol pri moci vtedajší nominálny partner KOZ, strana Smer-SD. Tá po voľbách v roku 2012 dokázala zostaviť jednofarebnú vládu. Z hľadiska „veľkých“ odborov bola táto situácia mimoriadne priaznivá, pretože konvenovala ich dlhodobej stratégii. Členská základňa odborových zväzov sa od deväťdesiatych rokov trvale zmenšuje. Spolu s ňou mizne ich schopnosť používať masovú mobilizáciu ľudí – či už na pracoviskách, alebo v uliciach – ako nátlakový nástroj. Zoči-voči tomuto trendu sa odbory ocitli na „ceste najmenšieho odporu“, ktorá spočíva najmä v obrane a rozširovaní legislatívne garantovaného minima v oblasti odmeňovania, pracovných podmienok a spoločenskej mzdy, najmä starobného dôchodku. Odbory tieto štandardy presadzujú primárne pomocou rokovania a lobingu „zhora“, nie prostredníctvom aktivity „zdola“. Hlavným nástrojom tejto stratégie je tripartita, v ktorej KOZ vystupuje ako jeden zo sociálnych partnerov. Úspech odborov na tomto poli je však možný iba v prípade, že ďalší z účastníkov, štát, má záujem na fungovaní tripartity, akceptuje rolu odborov ako zástupcu zamestnancov. Vlády Smeru tento základný predpoklad spĺňali. Prejavilo sa to v sérii ústretových krokov.

Jedným z prvých bolo schválenie zákona (2013), ktorý umožnil rozširovať kolektívne zmluvy vyššieho stupňa na podniky v príslušnom odvetví aj bez súhlasu dotknutého zamestnávateľa, na základe rozhodnutia tripartitnej komisie. Tento zákon síce neskôr Ústavný súd označil za protiústavný, no v roku 2017 ho nahradil iný mechanizmus, založený na tzv. reprezentatívnych kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa.

Ešte významnejšie boli každoročné rokovania o zvyšovaní minimálnej mzdy. Tá bola v roku 2014 (na začiatku konjunktúry) na úrovni 352 € čiže asi 41 % priemernej mzdy v ekonomike. Do roku 2019 stúpla na 520 € (48 % priemeru). Zástupcovia zamestnávateľov spravidla presadzovali, aby sa dolná hranica miezd nezvyšovala a iba v slabej chvíli pripustili nárast, ktorý by kopíroval vývoj priemernej mzdy. Odbory, naopak, žiadali zvýšenie v priemere o 14 % ročne. Ak títo partneri nedokázali dospieť k dohode, musel zasiahnuť štát. Jeho rozhodnutia vždy boli bližšie odborárskym požiadavkám než nekompromisnému postoju podnikateľov: priemerný medziročný nárast minimálnej mzdy presiahol 8 %.⁶

S minimálnou mzdou súvisí aj ďalší výdobytok z obdobia vládnutia Smeru: príplatky za prácu v sobotu, nedeľu, počas noci a vo sviatok, ktoré zaviedol zákon z roku 2018, resp. naviazal ich na výšku minimálnej mzdy a tým zabezpečil ich pravidelnú valorizáciu. Dovtedy mal rast minimálnej mzdy len malý vplyv na zárobok väčšiny pracujúcich, keďže minimálnu mzdu poberá menej ako 5 % zamestnankýň a zamestnancov. Minimálne mzdové nároky podľa stupňa náročnosti práce sú zase často nižšie, než skutočná mzda na týchto pozíciách. Až prostredníctvom príplatkov sa účinky zvyšovania minimálnej mzdy rozšírili na prakticky celý priemysel, aj vďaka tomu, aká rozšírená je u nás práca v noci.

Do výpočtu ústupkov odborom za vlád Smeru tiež môžeme zaradiť zavedenie stropu na vek odchodu do dôchodku, ktoré pomocou petície presadzoval aj OZ KOVO. Tieto a ďalšie víťazstvá znamenali objektívne zlepšenie materiálnej situácie triedy pracujúcich, resp. jej významnej časti. Pracujúci sa pritom o tieto výdobytky nemuseli nijako pričiniť, ak nepočítame niekoľko akcií skôr symbolického významu. Sociálny dialóg na úrovni tripartity a s ním súvisiaci lobing teda funguje ako multiplikátor sily členskej základne odborov, ktorý navyše umožňuje uplatniť túto silu aj v oblastiach, do ktorých by inak neprenikla. Napríklad reprezentatívne kolektívne zmluvy vyššieho stupňa sa mohli týkať aj podnikov, v ktorých sú odbory celkom pasívne. Zvyšovanie minimálnej mzdy zase bezprostredne vplýva na príjmy ľudí v oblastiach, kde odborové organizácie prakticky neexistujú, ako sú napríklad stravovacie a ubytovacie služby.

Na druhej strane sú takto vydobyté ústupky pomerne krehké. Ich získanie a udržanie závisí od vyjednávacích zručností či konexií vedenia odborov, ale najmä od náklonnosti a dobrej vôle druhej strany, teda vlády a najsilnejších strán v parlamente. Sú teda vždy takpovediac „na dlh“, pričom termín splatnosti prichádza so zmenou vlády. Vtedy sa ukáže, či dobyté pozície má kto brániť. Po konci poslednej konjunktúry sa odbory dostali, obrazne povedané, do platobnej neschopnosti. Výdobytky padali jeden za druhým. Pokiaľ ide o zastropovanie veku odchodu do dôchodku, nová vláda sa už vo svojom programovom vyhlásení zastrájala, že ho zruší. Po nástupe k moci na niekoľko mesiacov umŕtvila tripartitu. Príplatky naviazané na minimálnu mzdu boli po roku 2020 zmrazené. Reprezentatívne kolektívne zmluvy zmizli zo zákona o kolektívnom vyjednávaní. Minimálna mzda v roku 2022 vzrástla medziročne len o necelé štyri percentá. Nič z toho však nevyvolalo výraznejšiu reakciu na pracoviskách ani protesty v uliciach. Ukázalo sa, že reálna sila za chrbtom vyjednávačov sociálneho dialógu je v skutočnosti nepatrná. A ak sa niektoré zo spomínaných ústupkov udržali či medzičasom vrátili – príplatky sú už rozmrazené, tripartita zase funguje a zo zrušenia dôchodkového stropu pravdepodobne nič nebude, keďže sa blížia predčasné voľby –, je to prevažne výsledok faktorov ako je koaličná kríza, ktorá s aktivitou pracujúcich nemá nič spoločné.

Odbory nové aj vynovené

Vláda, ktorá nastúpila v marci 2020, vo vzťahu k odborom okamžite zmenila kurz. Nový minister práce napriek výzvam zo strany KOZ odmietal zvolať zasadnutie tripartity a viaceré zákony (napr. ten o kurzarbeite) prechádzali parlamentom bez predchádzajúceho prerokovania so „sociálnymi partnermi“. Tripartita sa napokon stretla pri vyjednávaní o výške minimálnej mzdy na nasledujúci rok. Keď však minister Krajniak označil požiadavky odborov za vydieranie, odborári z rokovaní odišli. Nový prístup vlády sa čoskoro prejavil aj v zmene zloženia tripartity.

Dovtedy mohli podľa zákona v tripartite zastupovať zamestnancov iba organizácie, ktoré majú najmenej stotisíc členov. Túto podmienku spĺňala len KOZ. Novela z roku 2021 však zaviedla pravidlo, podľa ktorého sa tripartita za určitých okolností môže doplniť aj o menšie útvary.⁷ Účastníkmi tripartity sa tak stali aj Spoločné odbory Slovenska (SOS). Ide o združenie odborových organizácií, ktoré vzniklo v roku 2018 ako rôznorodá zmes zväzov. Patria sem Moderné odbory Volkswagen (MOV), OZ Moderné odbory AIOS,⁸ Nový odborový zväz polície, ale aj Odborové združenie sestier a pôrodných asistentiek (OZ SaPA) či Nové školské odbory. Vtedajší predseda odborov vo Volkswagene, Zoroslav Smolinský, označil formovanie SOS za príchod „novej vlny aktívnych odborových organizácií“, ktorá je reakciou na „dlhodobú stagnáciu a nečinnosť tradičných odborov“. Zdá sa, že práve odborová organizácia, ktorú Smolinský viedol, hrá v združení prvé husle: pochádza z nej aj zástupca, ktorý v mene SOS vystupuje v tripartite.⁹

SOS zdôrazňujú, že sú nezávislé od politických strán, čím sa vymedzujú voči KOZ a jej dlhoročnej dohode o spolupráci so Smerom-SD. Prax členských organizácií SOS, pokiaľ sa o nej vôbec dá niečo zistiť, však ničím nevybočuje z tradičného rámca „sociálneho dialógu“. Rôzne detaily činnosti niektorých z nich vyvolávajú ďalšie rozpaky: bývalý predseda MOV Smolinský sa krátko po štrajku vo Volkswagene vyparil a dnes sa špekuluje o tom, že žije kdesi na Kostarike; odbory v nitrianskom závode Jaguaru nedávno uzavreli kolektívnu zmluvu až na šesť rokov a ich komunikácia pripomína skôr teleshopping než odbory; predsedníčkou sesterských odborov je poslankyňa za koaličnú stranu, hoci SOS sa hrdí nezávislosťou od „orgánov štátnej moci“; odbory v Amazone propagujú konto pracovného času… Nech boli pôvodné zámery akékoľvek, Spoločné odbory Slovenska dnes pôsobia ako tajomné združenie, ktorého základné dokumenty – stanovami počnúc – nie sú prístupné na jeho vlastnom webovom sídle,¹⁰ a ktorého prax nepredstavuje žiadnu bojovnejšiu alternatívu voči KOZ.

Dôvody, pre ktoré sa vláda rozhodla zahrnúť do tripartity ďalšieho zástupcu (resp. potenciálne viacerých ďalších zástupcov) zamestnancov, nie sú celkom zrejmé. Môže ísť o snahu rozdrobiť a oslabiť pozíciu, ktorá dovtedy zostávala jednotná, bez ohľadu na to, že aj vnútri samej KOZ vždy existovali napätia a spory. Zatiaľ sa však neobjavili informácie o tom, že by SOS na tripartite presadzovala požiadavky, ktoré by boli v rozpore s požiadavkami väčšej konfederácie. Dlhodobé plány SOS nie sú známe, no možno predpokladať, že členstvo v tripartite je pre ne najmä reputačnou záležitosťou: dodáva im punc reprezentatívnosti. Vzhľadom na určité personálne prepojenia sa možno nazdávať, že SOS sa usilujú získať podobné postavenie vo vzťahu k strane Sme rodina, ako mala kedysi KOZ vo vzťahu k Smeru-SD. Zatiaľ sa to však nedá dokumentovať konkrétnymi krokmi.

Minulý rok však priniesol podstatné zmeny aj v „tradičných“ odboroch. Emila Machynu na poste predsedu OZ KOVO nahradil Stanislav Ľupták, dlhoročný predseda základnej organizácie v PPS Detva. Do čela KOZ sa tiež dostala Monika Uhlerová, predtým viceprezidentka konfederácie a prvá žena na tomto poste. Obidve organizácie sa zároveň pustili do kampaní, ktoré boli zamerané proti všeobecnému poklesu reálnych miezd a absencii adekvátnych opatrení zo strany štátu.

Generálny štrajk?

V prípade OZ KOVO išlo o výzvu na generálny štrajk. O tejto možnosti sa prvýkrát hovorilo ešte v čase, keď bol predsedom zväzu E. Machyna. V apríli sa uskutočnila séria protestných zhromaždení v troch krajských mestách a v máji sa oficiálne začali prípravy na „sektorový generálny štrajk“, teda prerušenie práce v tých odvetviach (podnikoch), kde KOVO pôsobí. O konaní štrajku a jeho konkrétnej podobe sa malo rozhodnúť „zdola“: prostredníctvom petície zameranej na verejnosť, ako aj na základe hlasovania v základných organizáciách zväzu, resp. v podnikoch. Petíciu podporilo len čosi vyše dvetisíc ľudí, no podobne katastrofálne sa skončil prieskum medzi členskou základňou. Iba 23 % pracujúcich vyslovilo (abstraktnú) podporu štrajku a len 14 % vyjadrilo odhodlanie zúčastniť sa ho.¹¹ Spomedzi necelých päťsto podnikov iba v dvadsiatich šiestich hlasovala za aktívnu účasť viac ako polovica zamestnanectva.

Tieto bašty odborov zostali v hlasovaní osamotené a iba v jednej – v PPS Detva – sa podpora aktívnej účasti na štrajku pohybovala na úrovni okolo 80 %, ktorú odchádzajúci predseda Machyna označil za cieľ odborárskeho úsilia. Idea generálneho štrajku, ktorý mal byť zameraný predovšetkým proti nekompetentnej vláde, nezískala podporu ani v čase veľmi nízkej dôvery k predstaviteľom exekutívy a rastúcej sociálnej nespokojnosti vyvolanej zdražovaním. Z pohľadu nového predsedu zväzu išlo o natoľko tristný výsledok, že sa po necelom mesiaci pôsobenia vzdal funkcie. V nových voľbách, ktoré sa konali v októbri, zvíťazila Monika Benedeková, právnička a dlhoročná pracovníčka aparátu zväzu.¹²

Pohľad na trochu detailnejšie výsledky hlasovania, ktoré nie sú verejne dostupné, umožňuje bližšie charakterizovať tie podniky, v ktorých bola podpora najsilnejšia. Vo vzorke šestnástich firiem, v ktorých za aktívnu účasť v štrajku hlasovala nadpolovičná väčšina pracujúcich, nájdeme niekoľko takých, kde sú odborové organizácie dlhodobo aktívne a viditeľné, prípadne tu v posledných rokoch došlo k sporom počas kolektívneho vyjednávania. Najsilnejšie sú zastúpené podniky z Banskobystrického kraja (4), no inak vzorka siaha od Malaciek až po Košice. Prevládajú fabriky do päťsto zamestnancov, ktoré pôsobia v strojárstve či v dodávateľskom reťazci autopriemyslu.

Nepoznáme detaily o priebehu kampane na úrovni pracovísk. Pri jej spätnom hodnotení sa z podnikov ozývali sťažnosti na to, že na agitáciu nebolo dosť času. Ako prijateľná sa nám však javí trochu iná interpretácia výsledkov. Tam, kde odbory niečo znamenajú a kde sú k nim pracujúci lojálni a lojálne, pretože vidia konkrétne výsledky ich činnosti (možno aj bez ohľadu na členstvo), nebola potrebná masívna kampaň. Podpora štrajku tu mohla byť v podstate inštinktívna. Je nanajvýš otázne, či by v iných podnikoch pomohlo viac času na prípravu. Celá koncepcia „sektorového“, no zároveň „generálneho“, najprv hodinového, no v prípade potreby až jednodňového (!) štrajku, ktorý mal byť namierený proti vláde a bez úmyslu „poškodiť zamestnávateľov“ (?), bola pritiahnutá za vlasy. Výzvy OZ KOVO neobsahovali konkrétne požiadavky. Zameriavali sa na potrebu poukázať na zhoršujúcu sa situáciu a vymôcť si akési adekvátnejšie, no bližšie neurčené opatrenia na pomoc. Pre toto si mali ľudia narobiť problémy u zamestnávateľov (a napríklad stratiť bonus za dochádzku), ktorým by skutočný hodinový štrajk nepochybne spôsobil škody? Ochotu podstúpiť také riziko vyjadrila iba hŕstka najbojovnejšie naladených pracujúcich. Ich odhodlanie ani nemuselo byť podmienené rastom cien či burcovaním predsedov základných organizácií ako skôr tým, že „ich“ odbory v „ich“ podniku idú do akcie, ktorú treba podporiť prosto z princípu. Samozrejme, nevieme, ako by to napokon dopadlo s praktickou účasťou.

Podobné výhrady k tejto forme generálneho štrajku neskôr vyslovila aj nová predsedníčka OZ KOVO či jej protikandidát, Ján Šlauka. V čase vyhlásenia kampane pritom obidvaja pôsobili vo vrcholových funkciách zväzu. Buď precitli až dodatočne a kritika bola spôsobom, ako sa dištancovať od dovtedajšieho vedenia a začať s čistým stolom, alebo túto ideu od začiatku presadzovala iná časť predsedníctva, možno na čele s E. Machynom. Nápad sotva mohol vzísť z členskej základne, ktorá ho neskôr vehementne odmietla. Je takisto nepravdepodobné, že by išlo o masovú iniciatívu predsedov základných organizácií, ktorí predsa len poznajú náladu na svojich pracoviskách a mohli tušiť, ako kampaň dopadne. Neúspech celej operácie sa dnes v neformálnych diskusiách medzi kovákmi a kováčkami reflektuje aj ako zlyhanie členskej základne: „My sme vám ponúkli možnosť niečo urobiť, no vy ste ju odmietli!“. Niektorým možno tento postoj slúži aj ako jednoduché alibi – skúšali sme, nedá sa. Predáci, ktorí sa cítia ohrdnutí, by sa azda mohli opätovne zamyslieť, čo sa vlastne ponúkalo a čo sa tým vôbec dalo dosiahnuť. Tak či onak, zdá sa, že skúsenosť s prieskumom vyvolala v zväze len demoralizáciu.

Lepší dojem nezanechala ani „Demonštrácia proti chudobe“, ktorú v októbri minulého roka zorganizovala KOZ. Protest sa konal paralelne na Námestí SNP v Bratislave a Václavskom námestí v Prahe (v réžii ČMKOS). Na Slovensku bolo jeho hlavnou požiadavkou prijatie protiinflačných opatrení. Akcii predchádzalo niekoľko týždňov mobilizácie prostredníctvom sociálnych sietí, videí či samostatnej webovej stránky. No hoci odbory neskôr hovorili o tisícoch demonštrujúcich, skutočná účasť bola mizerná. Konfederácia zďaleka nedokázala námestie zaplniť tak, ako sa to len o pár mesiacov skôr podarilo jedinému členskému zväzu, ktorý združuje školstvo. Niekoľko dní pred podujatím kolovali legendy o mimoriadnom rýchliku z východu, ktorý privezie tisíce nahnevaných ľudí, ale podľa cestujúcich napokon prišiel poloprázdny. Celkový odkaz samotného protestu bol na dôvažok v podstate odzbrojujúci: „Ďakujeme, že ste nám svojou účasťou dali silný mandát na presadzovanie Vašich záujmov, teraz sa pokojne rozíďte.“ O potrebe organizovať sa v každodennom živote, na pracoviskách, nepadlo (zapamätateľné) slovo.

Organizovanie verzus mobilizácia

Tento štýl, podobne ako organizovanie generálneho štrajku na popud vedenia, zodpovedá dlhodobej orientácii slovenských odborov, ktorú sme už naznačili. Spočíva v obhajobe záujmov pracujúcich prostredníctvom tripartitného vyjednávania, ktoré sa v nevyhnutných prípadoch môže oprieť o symbolické akcie v uliciach miest. Na úrovni jednotlivých pracovísk ide o model, v ktorom je medzi členskou základňou a odbormi vzťah „klient – poskytovateľ služieb“. Členovia a členky platia členské príspevky, za ktoré na oplátku dostávajú rôzne služby a výhody, od zliav na rekreačné pobyty cez právnu pomoc grátis až po drobné vianočné darčeky. V prípade potreby sa mobilizujú či, presnejšie, sú mobilizovaní na podporu odborárskych požiadaviek – či už tých, ktoré sa týkajú vyjednávania v podniku, alebo tých, ktoré na vyššej úrovni predloží zväz či konfederácia. Impulz, ktorý ľudí uvádza do pohybu, prichádza z odborovej organizácie. Iná participácia sa od členstva nevyžaduje, a ono ju ani nevyhľadáva, pretože od odborov očakáva, že to „vybavia za nás“. Netvrdíme, že takto fungujú všetky základné organizácie, ale ide o častý jav.

Z pohľadu tejto stratégie sa prosté rozširovanie členskej základne javí ako rast organizovanosti: zväčšujúci sa počet členov a členiek znamená väčšiu „reprezentatívnosť“ odborovej organizácie, teda aj jej váhu ako partnera v sociálnom dialógu, a zároveň väčší mobilizačný potenciál pri vyhlasovaní akcií na podporu požiadaviek. Medzi veľkosťou členskej základne a akcieschopnosťou samotných pracujúcich pri presadzovaní svojich záujmov však v skutočnosti neexistuje nijaká nevyhnutná súvislosť. Početná odborová organizácia je nanič, ak jej vedenie akceptuje každý krok zamestnávateľa, prípadne mu vychádza v ústrety. Rozsiahla členská základňa, ktorá si členstvo v odboroch spája najmä so zľavou na vstup do akvaparku, nebude schopná ubrániť ani elementárne výdobytky, nech už jej vedenie bude vystupovať akokoľvek radikálne.

Skrátka, platenie členských príspevkov automaticky neznamená organizovanosť, tak ako ani platenie zdravotného poistenia nerobí z pacientov organizovanú silu. Samotný fakt, že ľudia prídu na odborársku demonštráciu, nevypovedá nič o tom, či sú organizovaní, tak ako ani účasť na predvolebnom mítingu politickej strany neznamená, že človek sa politicky organizuje. Rozdiel medzi modelom fungovania akejkoľvek organizácie (nielen odborov), ktorý sa zameriava na mobilizáciu, a modelom, ktorého cieľom je organizovanosť, sa dá jednoducho ilustrovať takto. Pri tom prvom je ľahké odlíšiť ohraničenú skupinu „funkcionárov“, ktorá iniciuje aktivity a zaoberá sa verbovaním nových členov a členiek. Participácia radového členstva sa obmedzuje na momenty masovej mobilizácie či účasť na procesoch ako sú voľby alebo členské schôdze, ktoré však často majú skôr rituálny charakter. Pri druhom modeli sú hranice – ak vôbec existujú – menej ostré. Organizovanosť predpokladá vlastnú iniciatívu a aktívnu účasť na každodennom živote organizácie, vrátane pocitu zodpovednosti za jej úspechy či zlyhania. Skutočne organizovaná členská základňa teda nie je len materiálom, ktorým „disponuje“ vedenie a ktorý podľa potreby, pri príležitosti jednotlivých „kampaní“, používa na vytvorenie tlaku na zamestnávateľa či štát. Naopak, zo základne organicky a na základe praktických skúseností s reálnou aktivitou pri presadzovaní záujmov pracujúcich vyrastajú noví organizátori a organizátorky, ktoré sú samy zainteresované na budovaní organizácie, pretože ju pokladajú za svoj orgán.

Odbory na Slovensku sa ocitli – sčasti aj v dôsledku procesov, ktoré sotva mohli ovplyvniť – v pasci mobilizačného modelu. Nedá sa z neho vystúpiť nijakou ďalšou „kampaňou“, najatím hŕstky profesionálnych organizátorov platených z medzinárodných projektov ani lepším marketingom na sociálnych sieťach. Rozdiel medzi obidvoma modelmi nie je kozmetický, ale týka sa základov fungovania organizácie, jej štruktúry a dlhodobej stratégie.

Jedným z pilierov súčasného fungovania odborov, v ktorom sa všetko krúti okolo tripartity a kolektívnych zmlúv, je legalizmus, teda dôraz na dodržiavanie litery zákona a presadzovanie nárokov právnou cestou. Dôvera v inštitúty práva a uprednostňovanie vyjednávania pred kolektívnymi akciami (ktoré majú spravidla len vyjadriť podporu vyjednávaniu) posilňuje autoritu právnej expertízy, na ktorej poskytovateľov sú odbory odkázané. Tým sa prehlbuje priekopa medzi členskou základňou na jednej strane a funkcionármi, profesionálnymi vyjednávačmi či právnikmi na druhej strane. Ak sa za rozhodujúcu silu v konflikte so zamestnávateľom považujú ostré formulácie v listoch právnikov či stanoviská Inšpektorátu práce, a nie kolektívna moc ľudí na pracovisku, je prirodzené, že radové členky a členovia samých seba považujú skôr za vďačné publikum než za aktérov zápasu.

Silná averzia odborov voči riziku právneho postihu, ktorá sa prejavila aj pred dvadsiatimi rokmi pri štrajku na železnici, znamená akceptáciu určitého rámca, v ktorom sa má odohrávať konflikt so zamestnávateľmi. Tento rámec, diktovaný zákonníkom práce a zákonom o kolektívnom vyjednávaní, otupuje najúčinnejšie zbrane pracujúcich: štrajk sa môže uskutočniť iba za presne vymedzených podmienok, bez momentu prekvapenia, po niekoľkých pokusoch o zmier.¹³ Bezvýhradne prijať tieto pravidlá znamená od začiatku bojovať s jednou rukou za chrbtom. Každá snaha súperiť s kapitálom na právnom teréne bude vždy zápasom na naklonenom ihrisku. Legislatíva nie je neutrálna, ale tvarovaná záujmami kapitálu.¹⁴ Keby aj nebola, zamestnávateľom sa vždy ľahšie prepečie porušovanie zákona.¹⁵ A keby sa aj neprepieklo, na rozsudky v tejto oblasti, napríklad pri nezákonných výpovediach, sa čaká v lepšom prípade niekoľko rokov a v súboji ide aj o to, kto si môže dovoliť viac investovať do kvality právneho zastúpenia.

Prechod od mobilizačného modelu k tomu organizačnému by si vyžadoval výrazne ubrať legalizmu, pridať v dôvere voči členskej základni a jej schopnostiam, ale tiež akceptovať riziká spojené s bojovnejším prístupom k presadzovaniu požiadaviek. Nejde o nijaký zázračný recept a nepochybne by sa to nezaobišlo bez porážok a neúspechov, po ktorých by sa organizácia musela otriasť a vytrvať. Vzhľadom na celkový stav odborov na Slovensku príliš neveríme tomu, že by sa taký obrat mohol v najbližších rokoch podariť. Zásadnú zmenu smerovania nesignalizujú ani kroky a rétorika nového vedenia. Hovorí o potrebe „zvýšiť atraktivitu“ odborov, osobitne v očiach mladých ľudí, no nezdá sa, že by malo ísť o niečo iné než kvantitatívne rozširovanie členskej základne v rámci mobilizačného modelu. Diskusie o tom, kde by malo byť ťažisko aktivity odborov a aké by mali byť ich strategické priority, ktoré sa už dlho vedú aj vo veľkých, nie zvlášť radikálnych odborových zväzoch v USA, sa na Slovensku zatiaľ príliš nereflektujú.

Aj u nás však nájdeme praktické príklady, ktoré naznačujú iný smer. Vo fabrike nemeckej spoločnosti Booster Precision Components v Beluši (na Považí), ktorá vyrába komponenty do turbodúchadiel, sa v roku 2021 odohral niekoľkodňový úspešný štrajk, ktorého výsledkom boli viaceré dôležité ústupky. Podarilo sa ich vybojovať najmä vďaka jednote kmeňových pracujúcich vo výrobe, ako aj ich povedomiu o tom, že spoliehať sa môžu len na vlastnú schopnosť ochromiť produkciu a narobiť problémy celému reťazcu firiem. Štrajk sme podrobnejšie analyzovali v brožúre Musíme držať spolu. Upozorňujeme v nej aj na tie črty tohto zápasu, ktoré zodpovedajú skôr mobilizačnému modelu. Novší vývoj však potvrdzuje, že pracujúci v Beluši – prevažne ženy – majú správne našliapnuté. Začiatkom tohto roka kolektívne vystúpili na obranu niekoľkých kolegýň a kolegov, ktorým zamestnávateľ už niekoľko týždňov neprideľuje prácu. Zároveň sa postavili za agentúrnych pracovníkov, ktorí nedostávajú možnosť prestúpiť do kmeňa.

Zostáva dúfať, že ak sa odborové centrály pokúsia využiť takéto skúsenosti, neskončí sa to kooptáciou aktívnych odborárok či odborárov z pracovísk do aparátu, ďaleko od miest, kde je z nich najväčší osoh. Mohlo by sa zdať, že ak sa šikovný organizátor dostane na pozíciu v centrále, na všetky nižšie úrovne sa zázračne prenesú jeho či jej organizačné schopnosti. V skutočnosti sa premení na funkcionára a jedno pracovisko stratí organizátora. Užitočnejšie by azda bolo, ak by sa bojovné členky a členovia odborov z rôznych pracovísk a zväzov učili od seba navzájom a vymieňali si konkrétne skúsenosti, či už s pomocou centrál, alebo bez nej.

Vyhliadky

Prvé signály hospodárskeho spomalenia a prichádzajúceho konca „dobrých čias“ sa objavili najneskôr v roku 2019. Žiadna konjunktúra netrvá večne, no nebolo jasné, v akom sektore sa začne nadchádzajúca recesia a ako dlho potrvá. Tieto otázky rýchlo vyriešila pandémia COVID-19, ktorá zablokovala celé ekonomiky, roztrhala dodávateľské reťazce a prudko zredukovala dopyt spotrebiteľov. Po uvoľnení pandemických opatrení síce prišlo oživenie, no radosť netrvala dlho, pretože ho neustále komplikovali logistické problémy a rastúca inflácia. Vo februári minulého roka sa pridala vojna na Ukrajine, ktorá spôsobila prudký rast cien energií. Americká a európska centrálna banka reagovali zvyšovaním úrokových sadzieb s cieľom skrotiť infláciu tým, že sa pribrzdí ekonomická aktivita. Zatiaľ čo v krajinách globálneho Juhu tento postup prehlbuje dlhovú krízu a štáty stavia pred hrozbu bankrotu, v USA a Európe sa už niekoľko mesiacov diskutuje o riziku recesie v roku 2023, resp. o možnosti, že niektoré členské krajiny EÚ sa už v recesii ocitajú.

Pokiaľ ide o slovenskú ekonomiku, NBS v súčasnosti predpovedá, že recesii sa dokáže vyhnúť a v tomto roku sa zväčší o 1,6 %. Skutočný vývoj však bude do veľkej miery závisieť od diania v krajinách, od ktorých závisia tunajšie kľúčové odvetvia – najmä v Nemecku. Bez ohľadu na kladný rast však NBS počíta s miernym zvýšením nezamestnanosti, a najmä s pretrvávajúcou dvojcifernou infláciou na úrovni asi 10 %. Pre pracujúcich sú to zlé správy, čo možno najjednoduchšie ilustrovať na verejnom sektore. Pozrime sa najprv, čo sa v ňom za posledný rok odohralo.

V rokoch 2016 – 2020 učiteľkám a učiteľom každoročne rástli platy o šesť až desať percent. Po nástupe novej vlády sa v roku 2021 dočkali nuly a na rok 2022 sa pôvodne počítalo so zvýšením iba o tri percentá. Školské odbory na to pružne zareagovali mnohotisícovou demonštráciou, ktorá sa konala v júni 2022. Išlo o najväčší odborársky protest za niekoľko rokov. Vláda onedlho predstavila návrh valorizácie platov, ktorý zahŕňal jednorazový príspevok 500 € v roku 2022 a dve zvýšenia – o desať a dvanásť percent – v roku 2023. Ide o rekordné zvýšenie miezd v školstve ktoré v období samostatného Slovenska pravdepodobne nemá páru.¹⁶

Oveľa ďalej zašiel zápas nemocničných lekárok a lekárov. Lekárske odborové združenie (LOZ) v máji minulého roka – podobne ako pred vyše desiatimi rokmi – predložilo osem požiadaviek, ktorých súčasťou bolo aj zvýšenie zdravotníckych platov. Pre seba žiadali 1,7-násobok priemernej mzdy v ekonomike namiesto dovtedajšíeho 1,25-násobku (lekár či lekárka bez atestácie), resp. 2,8-násobok priemeru namiesto dovtedajšieho 2,3-násobku (s atestáciou). Vo všeobecnejšej rovine však zahrnuli aj mzdy sestier a pôrodných asistentiek. Varovali, že ak požiadavky nebudú splnené, podajú výpovede a z nemocníc odídu. Vláda v septembri reagovala schválením zákona, podľa ktorého by sa od januára 2023 platy neatestovaných lekárov zvýšili na 1,4-násobok priemernej mzdy, pričom platy atestovaných lekárok mali zostať nezmenené. Okrem toho bolo súčasťou novely zvýšenie miezd ďalších pracujúcich v zdravotníctve, vrátane zdravotných sestier (pri najnižšej kategórii z 0,89-násobku na úroveň zodpovedajúcu priemernej mzde).

Ako vieme, lekárom to nestačilo a vo výpovediach vytrvali až do konca. Vláda sa napokon neodhodlala vyhlásiť núdzový stav a pomocou sprísnenej legislatívy vynucovať pracovnú povinnosť. Pred prvým decembrom cúvla. Výsledkom je zvýšenie platov na 1,5-násobok (lekárka bez atestácie), resp. 2,5-násobok priemernej mzdy (s atestáciou). Ostatné zdravotnícke profesie nezískali ďalší nárast miezd, no ministerstvo prišlo s návrhom stabilizačného príspevku vo výške päťtisíc eur. Nárok naň majú zdravotníčky, ktoré sa v zariadení zaviažu odpracovať najbližšie tri roky, pričom pri kratších obdobiach sa suma bude pomerne krátiť.

Výsledky zápasu v nemocniciach sme už stručne zhodnotili v kratšom texte. Odvtedy sa ukázalo, že o stabilizačný príspevok nie je všeobecný záujem, hoci štát ho napokon oslobodil od sociálnych a zdravotných odvodov (nie však od dane z príjmu). Pre sestry, ktoré sa ho rozhodnú využiť, ide o prilepšenie, ktoré zodpovedá zhruba desiatim percentám ku mesačnému platu navyše počas nasledujúcich troch rokov.

Zhŕňame: učiteľské platy sa v roku 2023 zvýšia dvakrát, pričom na začiatku roku 2024 budú o asi o 23 % vyššie ako v súčasnosti. Ďalšie zvýšenia nateraz nie sú dohodnuté. Vývoj zdravotníckych platov sa odhaduje ťažšie, pretože sú naviazané na priemernú mzdu v národnom hospodárstve spred dvoch rokov. Ak vychádzame z odhadov rastu priemernej mzdy od NBS, možno očakávať, že základný plat neatestovaného lekára bude v roku 2024 o necelých 40 % vyšší ako dnes. Plat atestovanej lekárky vzrastie o asi 26 %. Základná mzda sestry bez špecializácie sa v rovnakom období zvýši zhruba o 30 % (bez zohľadnenia stabilizačného príspevku).

Tieto čísla však treba vidieť v kontexte inflácie. Tá v rokoch 2023 a 2024 podľa predpovedí NBS dosiahne spolu takmer dvadsať percent. A ak zvýšenie miezd chápeme ako odpoveď na prudký rast životných nákladov, ktorý sa začal už v roku 2022 a ktorý vyvolal protesty či podávanie výpovedí, mali by sme brať do úvahy celé tri roky, teda kumulatívnu infláciu vo výške asi 34 %. Reálna hodnota základného platu učiteľa či sestry preto do konca roku 2024 pravdepodobne klesne, nehovoriac o hodnote zárobkov vo verejnej správe, ktorých nominálny rast bude ešte nižší.

Samozrejme, tieto predpovede neberú do úvahy ďalšie príplatky či zvyšovanie platu s každým odpracovaným rokom. Nepracujeme tu s príjmom konkrétnych pracujúcich, ale s tabuľkovými veličinami, od ktorých sa odvíjajú skutočné čísla na výplatnej páske. Na druhej strane práve tie boli predmetom minuloročných konfliktov. Z nášho porovnania preto môžeme urobiť niekoľko jednoduchých záverov. Lekárky a lekári ukážkovo využili svoju schopnosť ohroziť poskytovanie zdravotnej starostlivosti a svojou rozhodnosťou dokázali vybojovať najviac, vrátane jednorazového príspevku pre ďalšie profesie. Pri ostatných pracujúcich vo verejnom sektore je bilancia podstatne menej priaznivá. Školské odbory po prudkej mobilizácii a prvom drobnom víťazstve zatrúbili na ústup. Odvtedy je o učiteľských platoch ticho. Sestry zostali mimo diania: väčší odborový zväz zdravotníctva a sociálnych služieb (SOZZaSS, člen KOZ) ani sesterské odbory OZ SaPA nepodnikli nič – ani na pracoviskách, ani v uliciach.¹⁷ Aj tu výsledky zodpovedajú vynaloženému úsiliu.

V tomto zhrnutí sa venujeme iba verejnému sektoru, pretože výsledky vyjednávania o mzdách na najbližší rok až dva sú už známe. Pracujúci v priemysle a ďalších odvetviach sa nateraz môžu utešovať, že predpovede sa ich netýkajú. Inflácia ich však dobehne, nehovoriac o účinkoch recesie, ak k nej dôjde. Dobré časy ostali kdesi pred pandémiou a do tých ťažších vstupuje väčšina pracujúcich na Slovensku v slabej kondícii. Táto situácia nahráva rôznym spasiteľom, ktorí budú sľubovať jednoduché riešenia spojené nanajvýš s mobilizáciou, či už odborovou, alebo politickou. Alternatívou je začať sa spoliehať na vlastné sily a organizovať sa tam, kde sme silné a silní.

Čítajte na Karmíne

Po voľbách 2023: rozhovor s Karmínou

Smer, Hlas a iní – slovenský preklad rozhovoru z portálu LeftEast.

29. november 2023 • Rozhovory

ľavica, odbory, sociálna demokracia, štát

Spútaná revolúcia

Pôvodným cieľom sociálnej demokracie bola beztriedna spoločnosť. Najväčšie úspechy však zažila v období výnimočnej stability kapitalizmu.

27. september 2023 • Sondy a intervencie

odbory, sociálna demokracia, štát, teória

O tragédii ukrajinskej triedy pracujúcich

Rozhovor s Karmínou pre časopis Sozial.Geschichte Online.

28. september 2022 • Rozhovory

nacionalizmus, Rusko, Ukrajina, vojna

Tragédia ukrajinskej triedy pracujúcich

Klanový kapitalizmus, národnostná otázka a vojna.

29. jún 2022 • Sondy a intervencie

nacionalizmus, Rusko, teória, Ukrajina, vojna